Na Paríž nepozerám zhora

Admin, 19. 09. 2013 - Básnika a spisovateľa Ľubomíra Olacha poznajú čitatelia z jeho bohatej tvorby, ktorou sa predstavil verejnosti za posledných sedem rokov. V roku 2007 debutoval s básnickou zbierkou Keď zomriem tak nech..!, o dva roky na to vydal zbierku básní pod názvom Pri víne s bohémami, v tom istom roku mu vyšla knižka v nemčine s titulom Weine und Frauen,

s ktorou sa predstavil aj na knižnom veľtrhu v Karlsruhe, kde sa stretla s veľkým ohlasom. V roku 2011 pokrstil svoju novú knižku básní Kaviarenská poézia Ľuba Olacha. V roku 2012 vydal svoj prvý román Nádenník pera vo francúzskych službách.

Olachovu dávnejšiu zbierku Kaviarenská poézia nazval spisovateľ  Anton Hykisch Zemepisom príjemností. Básnik vykonal inventúru zmyslových príjemnosti. Do zemepisu príjemností zahrnul známe krčmy a kaviarne, nielen Bratislavy, ale aj Slovenska. Nezľakol sa ani exotických kútov sveta. Ľubo Olach skúma iné kraje cez zmysly, exotické nápoje, jedlá a najmä ženy všetkých tvárí a tvarov.

Román Posledné varovanie, vyšiel spisovateľovi Ľubovi Olachovi vlani vo vydavateľstve Marenčin PT. Je o troch kamarátoch – novinárovi, vexslákovi a generálnom riaditeľovi veľkého podniku, ktorí si uvedomili, že ich spokojní život za socializmu sa po nežnej revolúcii skončil. Spojili svoje sily a vďaka valutovým špekuláciám získali počiatočný kapitál. Potom sa jeden z nich stáva mediálny a reklamný magnát, druhý zase šéfom mafie a tretí sa stáva jedným z najvplyvnejších mužov Slovenska. Títo traja muži  ťahajú nitky na najvyšších miestach v politike, hospodárstve, ale aj ďaleko za hranicami Slovenska. Život za hranicami rizika si však vyberá svoju daň.

Zemepis príjemností pokračuje aj v novej Olachovej básnickej zbierke Na Paríž nepozerám zhora. Objektom skúmania Paríž, básnický bedeker pamätihodností tohto veľkomesta. Všetko typické skúma cez prizmu opojných alkoholov, no strhne ho aj veľkosť francúzskej histórie (Napoleon), zázraky vzdelanosti (Sorbonna, Latinská štvrť), opar impresionistického maliarstva, inšpirácia prekliatymi básnikmi, ale aj úcta k modernému staviteľstvu (Eiffelova veža, štvrť Le Defense). Druhá časť tejto knihy má príznačný názov Krása okamžiku. Ľubo Olach ako by ďalej rozvíjal svoje zmyslové opojenie, radosť z telesnosti, ženskej krásy a sexu. Toto opojenie chvíľou ako by chcel doviesť až do nekonečna. Ibaže to nejde. Ľudský život je limitovaný.

A tak sme svedkami, ako sa autor Olach mení. Pomaly, ale predsa. Starne. Akiste vekom aj dozrieva. Možno za zvukov milovaného blues, hudby už dávnejšie minulej. S prekvapením čítam básne pod spoločným názvom Zomrieť ako slušnosť káže. Čitateľ tu nájde verše o starobe, o pohrebe i kare. Dokonca aj u autora neočakávaný vzdych k Bohu, „skorú smrť daj mi.“ Zmysly už nestačia na pochopenie života, do popredia sa dostáva uvažovanie. Povedzme o Bohu v básni Vraj Boha niet.
Básnik sa však stále vzpiera privážnemu postoju k životu. Pokúša zahnať svoju neistotu poslednými básňami z cyklu Bavím sa ďalej. Sú tam pozoruhodné svedectvá o novej Moskve, Petrohrade, ba aj z výletu členov PI klubu do Užhorodu.
Plynúci čas však nemožno oklamať. Ľubo Olach cíti, že kolobeh života zahrnuje v sebe zrod, mladosť, lásku i starnutie. Jar i jeseň života. Aj smrť. Básne tohto autora tak nadobudli nový tón.
Spolu s neznámymi čitateľmi sa teším, že v tejto knižke je nielen zemepis príjemností, ale aj náznak dejepisu ľudských hodnôt ukrytých kdesi v hmlách večnej múdrosti.

(Anton Hykisch, vn)