Žiaci Jána Želibského vystavujú v Pálffyho paláci

BRATISLAVA/ADMIN – Výstava pod názvom Sedem rokov v sedemdesiatych v bratislavskom Pálffyho paláci predstavuje sedem tvorivých rokov v sedemdesiatych rokoch 20. storočia. Je to úzky výber maliarov, ktorí boli žiakmi Jána Želibského práve v tomto období (1972 – 1979).

Posledná, Jánom Želibským odchovaná  umelecká generácia, mala pomerne zložitý umelecký štart. Toto povedomie spájalo a formovalo ich umelecké aj ľudské predpoklady, názory aj myšlienkové analýzy. Atmosféra doby socialistickej spoločnosti kládla  konkrétne požiadavky na vtedajšiu umeleckú tvorivosť. Prevládali realistické podoby, figurálne témy orientované na budovanie socialistického realizmu…no napriek tomu, sa žiaci Želibského školy nebáli ísť svojou vlastnou umeleckou cestou. Prispela k tomu aj silná osobnosť ich učiteľa, ktorý ich nikdy nepresviedčal, aby maľovali podľa zaužívaných predpisov, alebo aby kopírovali svojich pedagógov. Nechával svojim žiakom voľný priestor pre formovanie vlastného umeleckého štýlu. Všetkých však poznačil svojou neopakovateľnou farebnosťou a kompozičnou stavebnou istotou. Prevládali civilné témy, človek žijúci v mestskom prostredí, občas sa objavil portrét ale aj krajina, príroda a farebné premeny vytvorené jej fyzikálnymi zmenami.

Poslední žiaci profesora J. Želibského boli zároveň prvými žiakmi jeho asistenta akademického maliara Milana Rašlu (od r. 1972), ktorý študentom poskytol nové priestory pre ich umeleckú citovosť a originalitu.

Po štúdiách na VŠVU v Bratislave sa program jednotlivých študentov vyvíjal individuálne v súkromí ateliérov, na plenéroch a v konfrontačnom tvorivom dialógu na výstavách doma aj v zahraničí.

Na výstave v Pálffyho paláci si môžu diváci pozrieť široký a pestrý záber rôznorodých umeleckých prístupov, ktorým však ostáva jedno spoločné, vzťah k slovenskej krajine, k človeku a jeho vnútorným duchovným hodnotám, k histórii aj k civilizačnému tempu a pohľad do budúcnosti spredmetnený špecifickou umeleckou senzibilitou.

Z krajinárov spomeniem Martu Chabadovú, jej poetické scenérie zahalené jemným závojom priesvitného vzdušného oparu, tiež kompozície poznačené technickým vývojom a modernizáciou krajiny od Jána Lengyela a Vladimíra Kováča.

Abstraktne riešené obrazy Alexandra Švarca s podtextom športového výstupu na najvyšší vrchol  symbolizujúce ľudské úsilie splynutia so širším celkom, s prírodným priestorom. V dotyku so štruktúrou a pastózne nanesenou farbou navodzujú skutočné skalnaté horské prostredie.

Spirituálne diela Dariny Gladišovej vniesli do expozície intenzívne duchovné vyžarovanie, pokoj, meditáciu a silné citové vibrácie. Precízna umelecká práca s vonkajším a hlavne s vnútorným svetlom, ktoré vychádza z hĺbky tušenej a precítenej božskej existencie oslovila diváka prostredníctvom dvoch maliarskych veľkorozmerných diel Ichthus a Kontemplácia.

Expresívne maliarske „terény“ Jána Hlavatého evokujúce dynamické poryvy ľudských vášní, pocitov, spontánnych prejavov a intímnych vnútorných meditácií disponujú čistou farebnou harmóniou sú  presvedčivé ráznym a  dynamickým pohybom štetca.

Introvertné, dynamicky riešené obrazy Soni Herényiovej sú introspektívnym ponorom do subjektívnej psychológie vlastnej tvorivej osobnosti. V pokojne tlmenej emanácii sametovo tmavých tónov nerušene vyjadrujú moment danej chvíle, prežitého okamihu, vnútornú autorkinu intimitu.

Mestské prostredie v obrazoch Štefana Roskoványiho sa snáď najviac približuje často frekventovanej tématike v obrazoch Jána Želibského, ktorý čerpal obsahy aj z mestského kaviarenského života. Použitím sýtych červených tónin vyjadril jeho žiak „Radosť zo života“ a pohyb v spoločnosti spriaznených ľudí, medziľudskú diskusiu ako stavebný kameň zrodu nových myšlienok – podporujúcich inšpiráciu, fantáziu a tvorivosť.

Hudba je motívom troch abstraktných maliarskych kompozícií profesora Milana Rašlu. Vrstvy, nánosy, odkrytia, rozpité línie pulzujú sviežim  vzruchom, vytvárajú farebné a tvarové melódie, súzvuky, aj dramatické  kontrasty a zoskupenia s pocitom výslednej optickej harmónie.

Presahy do vesmíru a vzdialených galaxií  sa usídlili v trojdimenzionálne riešených maliarskych dielach Dušana Sekelu. Farebná hmota sa mení v zrenici oka na svetlo, ktoré spôsobuje dojem pohybu a farebnej vibrácie. Obraz získava nielen optické, ale aj hmatateľné haptické pôsobenie.

Nájdeme tu aj citovo alarmujúce ekologické témy (Dragica Vrteľová), staroslovanské a historické odkazy prepojené s pretechnizovanou súčasnosťou (Milan Hrčka),  aj scifi-futuristické podnety v maliarskych horoskopoch  Stanislava Flaka. Čoraz viac sa stretávame aj s kombináciami rôznych maliarskych ale aj sochárskych techník v kontexte jedného obrazu (Blažej Mikus). Uplatňovaním prírodných prvkov a štruktúr  obraz získava priestorové účinky s presahom do reálneho sveta.

Maliarske spektrum vystavujúcich je bohaté, variabilné a nevyčerpateľné. Z videného môžeme konštatovať, že vystavujúci autori prešli pestrým tvorivým vývojom, a v jeho procese dospeli k špecifickým  umeleckým rukopisom a obsahovo vyhraneným (obľúbeným) témam.

Výstava bude otvorená v Pálffyho paláci na Zámockej 47 v Bratislave  od  pondelka do piatka od 14 – 18. hodiny. Potrvá do 24. júna 2020.

(Zdroj: Mária Kovalčíková; Pripravila: Valéria Nagyová)