Voľní výtvarní umelci prezentujú diela v ružinovskom Cultuse

BRATISLAVA/ADMIN – Výstavu XXXI. Salónu členov Spoločnosti voľných výtvarných umelcov (SVVU) v Dome kultúry Cultus v Ružinove dňa 5. 10. 2022 slávnostne otvorila riaditeľka Domu kultúry Cultus Ružinov Andrea Kozáková a kurátorka Ružinovskej galérie Mária Horváthová. Odborný výklad k výstave XXXI. Salónu SVVU predniesla kurátorka výstavy Zuzana Neumannová.

Každoročná prezentácia umeleckých diel členov SVVU sa tentoraz premiestnila do priestorov Domu kultúry – Cultus v Ružinove. Zúčatnilo sa na nej do 30 autorov väčšinou s dvoma umeleckými dielami. Prevládli maliarske kompozície, ale objavili sa aj objekty a skulptúry do priestoru.

Aj napriek zložitej politickej a spoločenskej situácii, ktorá opäť ťaživo zavládla po pocovidovom období  letných  mesiacov, sa jednotliví umelci snažia nepoľavovať vo svojej tvorivej činnosti.

                   

Už samotné názvy diel Prienik poznania od Dušana Sekelu, Dráha od Vladimíra Petríka, či Schody hore od Blažeja Mikusa, sa prihovárajú divákovi optimistickou rečou istého vnútorného napredovania a objavovania potenciálneho zdroja novej čistej energie a nádeje v lepšiu budúcnosť. Aj farebnosť zohráva dôležitú úlohu. Je svieža, živá, prevláda modrá, červená a jasná zlatisto okrová až žiarivá citrónovo žltá farba. Obraz Nelka od Petra Žanonyho vyjadruje  v postmodernom štýle pozitívnu silu mladosti a večného kolobehu života na zemi so stúpajúcou perspektívou nového vývoja: kruh – kolobeh, horizontála a vertikála – vzťah medzi zemou a vesmírom.

Spomienky na detstvo v ceruzkových kompozíciách a kolážach Lucie Lebišovej (Kamaráti), Andreja Boteka a v  štrukturálnom,  melancholicky založenom obraze Marty Chabadovej (Spomienka I.), sa striedajú so spomienkami na avantgardné osobnosti moderného výtvarného umenia: Kazimíra Maleviča, Vasilija Kandinského (v dielach Karola Antala), novátora estetických ideí Vladimíra Tatlina (v sochárskych objektoch Alojza Drahoša – Pocta V. Tatlinovi). Nájdený predmet (objet trouvé), konopné lano zaliate do bronzu vytvára v priestore hravý vizuálny efekt, vlní sa, stúpa, klesá, točí sa a opäť prúdi na všetky strany, žije svojím vlastným životom ako pretransformovaná myšlienka predošlých velikánov, pupočná šnúra spájajúca umelecké sny a skutky nielen jednotlivca, ale všetkých umeleckých generácií. Takou bola v minulosti napr. Tatlinova veža evokujúca letiacu kométu.

                     

Variabilná stéla od Mariána Drugdu patrí tiež do kolekcie konštruktivistických trendov. Jej decentný drevený korpus disponuje množstvom variabilných farebných a tvarových kombinácií. K nim sa pridáva aj konštruktívna  maľba Daniela Bidelnicu, spájajúca dve základné formy kruh a štvorec do farebnej mozaikovitej šachovnice, ktorá pôsobí koncentrovane a disciplinovane, bez erupcií a zbytočných efektov.

Aj Zuzana Augustínová sa podrobila kruhovému formátu, do ktorého expresívne načrtla svoju umeleckú víziu, jednoducho, ľahko a spontánne, bez racionálnych diskusií. Obraz pôsobí občerstvujúco a svižne. Dielo Relax Márie Bidelnicovej vyjadruje v abstraktne precítenom podaní šumenie lesa a pokoj prírody.

Klasické krajinárske prejavy (Martin Djuračka) potešia oko diváka intimitou chvíle zapadajúceho slnka, absorbujú emócie a vnášajú pokoj do celku expozície. Pastely Evy Linhartovej Bachratej pripomenú žiarivé obrazy anglického romantického maliara 19. storočia, Villiama Turnera. Rozpálené slnečné letné dni sa jemne roztápajú v zlatožtých tónoch, cez ktoré preniká blankytno belasá farba ďalekého mora a priezračne čistej oblohy. Príbuzné prírodné podoby znázorňujú monochromaticky ladené obrazy mladších autoriek Miaro Szaszu a Jany Moncoľovej (Zimná krajina a Výhľad).

V zrkadlovej mozaike sa pompézne vyníma aj myšlienka Ladislava Gajdoša nasmerovaná k viere, k posolstvu Chrámu Notre – Dame (Covid 19 – Posolstvo chrámu, miluj blížneho…), k pilierom istoty a útočisku pred ohrozujúcimi faktormi covidovej hrôzy a desivého teroristického násilia. Selfie od Martina Krála pôsobia na prvý pohľad exaltovane až dramaticky deštruktívne, majú však tiež svoju humanistickú podstatu. Vyvolávajú otázky typu: kto som?, kam smerujem?, ako ma vnímajú iní?, ako sa javím sám sebe?, aký je môj portrét, moja podstata? Vplyvy prostredia na človeka a opačne rieši autor ako sériu plastických obrazo – reliéfov.

Jiří Strachota predstavil Neznámu tvár v inom svetle než na predošlých výstavách: pridal oranžovo červenú farbu. Sú to malé nepatrné body, no efekt je viacnásobný: vzniká hlbší a hmatateľnejší pocit, vnem alebo predstava, akási vnútorná empatia so zobrazovanou bolesťou, násilím alebo zúfalstvom a zároveň sa vytvára prienik z obrazu smerom k divákovi. Chladná a radikálna čiernobiela kompozícia nadobúda ľudskejšiu a komunikatívnejšiu podobu.

Expresívne obrazy Miloša Vanka (C 19 a H. Bosch – Záhrada pozemských rozkoší) sú tiež reakciou na posledné udalosti. Autor ich rieši po svojom – podporuje zmyselné symboly útočiace na ľudskú bytosť nielen v období celosvetového psychologického covidového teroru, ale aj vo chvíľkach úplnej zdanlivo pokojnej pohody. Dôraz kladie na farebnosť a maliarske prevedenie celku.  

Martin Kellenberger a Milan Tvrdoň predstavujú dva odlišné umelecké prístupy, jednako generačne, ale aj maliarsky. Obidvaja sú však plnofarebnými fauvistami. Plochu obrazov rozohrávajú vitálnym farebným maliarskym rukopisom. Obsahy sú však rozdielne. Kellenberger je figuralista, vždy pripravený k štartu svojich olympijských hrdinov (Pohyb k olympiáde). Tvrdoň je abstrakcionista a aj napriek tomu, že vychádza vždy z reality (ako z podstatného inšpiračného zdroja) hľadá vo svojich obrazoch dušu motívu, jeho vnútro, nie povrch.

Róbert Němeček znázorňuje zdanlivo pokojnú idyličnosť Rajskou záhradou, kde však číha neznáme a záhadné napätie. Čierna farba sa uplatňuje v kontraste k živej farebnosti a svietivo bielej  ako noc, ktorá je prírodzenou súčasťou denného bdenia. Miro Pribiš sa vyjadruje lapidárnou umeleckou terminológiou k aktuálnym spoločenským a politickým otázkam, skutočnostiam aj existenciálnym reáliám dneška v objekte, kde slamenné klasy prevládajú nad túžobne očakávaným plnohodnotným obsahom: Haven’t you Forgotten Something to do, Mr. Prime Minister? II.

Aj menšie kresebné náčrty od Adama Lišku zaujali niektorých návštevníkov minimalistickou výpoveďou. Potvrdili teóriu, že málo je niekedy viac.

Obraz Mareka Žitňana Civilizácia otvára otázky navrstvené na seba v podobe rôznorodých materiálov čakajúcich na odhalenie a objasnenie, na skutočnú pravdivú satisfakciu s akceptovaním neustálych zmien a celosvetových pohybov.

Hudobné skladby Syrinx od Clauda Debussyho a Clauda Bollinga Irlandaise, v podaní Lucie Pintérovej zazneli prostredníctvom flauty ako priezračná pramenistá voda v hustom lese spletitých pocitov, nápadov, úmyslov, myšlienok a emócií, akoby osamelosť smutného fauna preklenula hranice medzi dvoma svetmi: prírodným –  prirodzeným a ľudským – civilizačným aj umelo vykonštruovaným.

A tak zreteľne vidieť, že smäd po umení nie je uhasiteľný ani napriek toľkým problémom, ktoré tento svet v posledných rokoch zažíva, neustále rieši a potláča snahou o humanistickejšie podmienky človeka na tejto zemi. Výtvarné umenie a hudba tu ostávajú a pôsobia svojimi nekonečnými a nehmatateľnými možnosťami ako katalyzátor a pripomienka ľudského a duchovne nadčasového elementu v nás. A to určite nie je málo, aby bol tento život krajší.

Výstava potrvá v Dome kultúry Cultus Ružinov do 25. 11. 2022

(Zdroj: Mária Kovalčíková; Pripravila: Valéria Nagyová)