Salón výtvarných umelcov ponúka rozmanitosť výtvarných postupov

BRATISLAVA/ADMIN – V budove Umeleckej besedy slovenskej (v Umelke) bol v týchto horúcich letných dňoch opäť otvorený už XXIX. ročník Salónu Spoločnosti voľných výtvarných umelcov. Každoročná prehliadka výtvarnej tvorby slovenských výtvarných umelcov sa uskutoční v období od 29. 7. do 16. 8. 2020.

 

Salón výtvarných umelcov bol opäť veľkou slávnosťou, oslavou umeleckej práce, ktorá vznikala v súkromí ateliérov aj počas ťažkého obdobia epidémie Covidu- 19. Asi práve preto bolo toto šťastné, opätovné stretnutie o to vzácnejším. V ústrednej sále to hučalo ako v úli. Ľudia sa konečne po dlhom období stretli v tvorivej atmosfére umenia.

Kurátorka výstavy Dagmar Kudoláni Srnenská povedala v úvodnej reči XXIX. ročníka Salónu členov Spoločnosti voľných výtvarných umelcov, že tento ročník Salónu ponúka rozmanitosť výtvarných postupov a umeleckého myslenia: od realistických, romantických, expresívnych, surreálnych až po abstraktné a geometrické práce. Zároveň je aj pracovným stretnutím viacerých generácií v rámci voľného výtvarného umenia, kde sa najstarší umelci konfrontujú s mladou umeleckou generáciou.

     

Na výstave sa stretli maliarske techniky so sochárskymi prejavmi, fotografické záznamy, s kresbou a rôznymi kreatívnymi inštaláciami. Celková výpoveď je prevažne abstraktná, ale nájdu sa aj bohato zastúpené figuratívne prejavy v dielach Igora Piačku, Jozefa Srnu, Drahoša Prihela, Dušana Pacúcha, Ivety Tomanovej, Andreja Boteka, Stanislava Fľaka, Martina Kellenbergera, Júlie Piačkovej, Jiřího Strachotu, Mira Radeva, ale aj kombinácia abstraktného a konkrétneho tvaru v dielach Daniela Bidelnicu, Márie Bidelnicovej, Alexeja Vojtáška, Vladimíra Petríka, Blanky Kästovej, Marty Chabadovej, Zuzany Botekovej-Augustínovej, Violety Bázlik – Královej aj Jarmily Veľkej a Štefana Bobotu. Z tých čo ostali verní expresívnej a geometrickej abstrakcii spomenieme napr. Svetozára Králika, Pala Kráľa, Stanislava Kollárika, Janu Moncoľovú, Emila Fulku, Miloša Vanku, Blažeja Mikusa, Ladislava Bergera, Anku Boršovskú-Nemcovú, Dušana Sekelu.

Niektorí zmenili nielen obsahovú štruktúru, ale aj spôsob umeleckej výpovede v rámci svojich zaužívaných umeleckých postupov a objavili v sebe nový myšlienkový pohyb, novú emóciu, zintímnenú spomienku, ktorej dali umelecké telo, farbu a kompozičnú istotu vo víre starších tvorivých názorov (Jarmila Veľká, Daniel Bidelnica, Mária Bidelnicová, Peter Žanony, Květoslava Fulierová, Ladislav Černý, Štefan Bobota).

Nechýbali ani „extravagantné“, aj vtipné a alarmujúce objekty Miroslava Pribiša a Miloša Vanka. V konečnom dôsledku je umeleckým dielom aj smetný kôš, tak ako Campbelova plechovka od Andyho Warhola, aj on má svoju nezastupiteľnú a večnú hodnotu. Je nenahraditeľný.  Aktuálny názov objektu M. Pribiša: I´am sorry, but I dont´think it´s over yet (Je mi ľúto, ale ešte sa to neskončilo) hovorí za všetko… avšak nádej má tiež neobmedzené priestory a vyznieva ako jasná azúrovo modrá v obraze J. Moncoľovej s príznačným názvom obrazu „Nakoniec“… ak si domyslíme…, že všetko dobré, tak sa určite máme na čo tešiť na budúcom Salóne Spoločnosti voľných výtvarných umelcov.

(Zdroj: Mária Kovalčíková, Pripravila: Valéria Nagyová)