S Pavlom Kráľom, autorom knihy Čierne ovce umenia?

Akad. maliar Pavol Kráľ so svojou manželkou Danielou, ktorá je prvou čitateľkou a kritičkou jeho diel.

BRATISLAVA/ADMIN – Výtvarné diela sú mojou srdcovkou. Rada vnímam krásu obrazov, viackrát sa k nim vraciam, aby som ich precítila celou dušou a za odmenu dostanem (z diela i od autora) príliv energie, lásku, poznanie, ale aj kopec otáznikov nad časom a priestorom, v ktorom žijem. Na neformálnom stretnutí u akad. maliara Pavla Kráľa som zažila ešte čosi navyše – dialóg o vzťahu spoločnosti a umenia…

Akad. maliar Pavol Kráľ – Pokoj v duši?/ Peace of Mind? II. 90 x 120 cm, akryl na plátne, 2018

No najprv o akad. maliarovi Pavlovi Kráľovi. Keď by som mala o ňom učebnicovo napísať, bolo by treba najskôr jednou vetou povedať, že je výraznou kultúrnou osobnosťou Slovenska. A nielen u nás, aj v zahraničí sa zúčastnil desiatok výstav, sympózií a workshopov. Venuje sa najmä maľbe, ale v jeho tvorbe je zastúpená aj kresba, grafika, grafický design, kamenná mozaika, realizácie v architektúre či performance.
Jeho diela možno nájsť v zbierkach Slovenskej národnej galérie Bratislava a v ďalších verejných i súkromných zbierkach doma a v cudzine.

Pre mňa je však priateľ Paľko/Paľo, ktorého poznám viac ako štyridsať rokov. Popri vlastnej výtvarnej tvorbe je aktívne činný aj ako spisovateľ. Jeho brilantný rukopis strhne každého čitateľa, ktorý sa zaujíma o umenie. Knižná publikácia Čierne ovce umenia? Umenie a spoločnosť: mýty a fakty vyšla pred rokom. Odvtedy autor predstavil knihu na mnohých domácich i medzinárodných podujatiach a pri pracovných stretnutiach, kde zožal veľa pozitívnych ohlasov.

Knihu s provokatívnym názvom Čierne ovce umenia? mi Paľo podaroval. Prečítala som ju na dúšok. Prvýkrát som ju čítala odzadu, kde ma viac lákalo autorovo osobné svedectvo zo života, o umení a kultúre vôbec (jedno z nich uvádzam v poznámke na okraj, ktorou kniha končí) a až potom som prešla k čítaniu odbornejších tém…

…poznámka úplne na okraj
Svet umenia netvoria len vážne veci či riešenie problémov umeleckého vyjadrenia. Patria do neho aj bezprostredné priateľské kontakty, stretávanie na vernisážach, kultúrnych podujatiach, v ateliéroch, na workshopoch či plenéroch, posedenia pri káve (či pri čomkoľvek, čo sa naskytne). Neformálne stretnutia umožňujú nielen pohľad do „zákulisia“ vzniku diela a spoznávanie súvislostí, ale prinášajú aj obyčajné ľudské okamihy – milé, úsmevné či prekvapivé.

Hodina, strávená z času na čas v ateliéri Prof. Vincenta Hložníka, i kreslenie s ním a mojim otcom počas letných týždenných plenérov, na ktorých som sa od detstva pravidelne zúčastňoval, mi umožnili spoznať jeho nepredstieranú skromnosť, nesmiernu pracovitosť a náročnosť na seba samého. Jano Valach, spolužiak z vyššieho ročníka na vysokej škole (výborný grafik, ktorý po absolvovaní školy emigroval), po prvej návšteve u Prof. Hložníka dlho mlčky sedel v kúte nášho školského ateliéru a spracovával dojmy, než prehovoril. Svoj nesmierny rešpekt a úctu vyjadril drsnými slovami: „Chalani, nemáme šancu… Starý ešte vládze!“

Mám rád posedenia s hudobníkmi po ich koncertoch. Rád pozorujem, ako sa postupne uvoľňuje napätie z ich práve podaného výkonu, ako sa pomaly vracajú zo sveta hudby späť na zem. Neraz som to zažil s priateľom, klaviristom Danielom Buranovským (a spolu s našimi manželkami Dankou a Hankou). I s operným spevákom Martinom Babjakom (a našimi manželkami Dankami), scéna ako z filmu: úhľadne poskladaný smoking, prevesený na zasneženej haluzi pri jazierku, kam si išiel Martin (po koncerte s Danom, ktorého súčasťou bola aj výstava mojich obrazov večer predtým na zámku Nasavrky) ráno v dobrej nálade zaplávať.

Výborný muzikant Boris Lenko, hráč na akordeón i bandoneón, pri svojich vystúpeniach nedáva veľmi najavo emócie. Sústreďuje sa len na svoj výkon. Pri jeho koncerte s nadanou mladou francúzskou huslistkou Sidonie Bougamont, ktorého súčasťou boli i improvizácie (len dohodnuté, nie nacvičené), som si však všimol, že sa medzi nimi na javisku niečo deje: u Borisa to nebol obvyklý „poker face“, oči mu sem-tam zasvietili, pokukoval po Sidonie a objavil sa i úsmev. „Boris, čo to bolo, čo sa to dialo na javisku medzi tebou a Sidonie?“, spýtal som sa po koncerte, keď sme spolu sedeli pri pive. „Ále vieš, provokovali sme sa. Išiel som vyššie, ona išla ešte vyššie. Tak som pridal a išiel vyššie aj ja, ale ona išla zase ešte vyššie. A ja som už nemal kam!!“ Usmial sa a s rešpektom a uznaním dodal: „Sviňa, bola dobrá!“
Sidonie som znovu uvidel o rok v lete a bolo to milé stretnutie. S manželkou sme prechádzali po Michalskej, popri kaviarenských terasách plných hostí, keď sa od jedného stola ozval výkrik prekvapenia a okamih potom mi visela na krku rozosmiata dievčina! Až po jednej – dvoch sekundách som si uvedomil, že je to Sidonie:)

Na prvé stretnutie s Daliborom Karvayom, husľovým virtuózom, ktorého kariéru sledujeme už 20 rokov, si manželka rada spomína: „Na javisku stál s husličkami asi tak desaťročný chlapec s detskými lícami. Privrela som oči – počula som krásnu, čistú, náročnú husľovú skladbu. Otvorila som oči – žiadny muzikant, zase tam stál len ten chlapec! Ťažké bolo uveriť vlastným očiam, nešlo to dosť dobre dohromady…“

V čase niekoľkomesačných protestov umelcov proti pripravovanej podobe daňovo-odvodovej reformy v roku 2011 sme sa stretávali pravidelne, takmer denne – členovia Grémia Slovenskej koalície pre kultúrnu diverzitu a úzky okruh najbližších umelcov, ktorí nám pomáhali s organizovaním protestných akcií. Zopár dní po tom, ako som napísal v mene umelcov otvorený, ostro formulovaný 16 stranový list, ktorý sme odovzdali ministrovi práce a sociálnych vecí (reagoval som ním na veľmi negatívne vyjadrenia proti umelcom, ktoré boli v mene MPSVaR uverejnené v médiách) sme sa stretli opäť. Už počas diskusie som viackrát zachytil pohľad Kamila Peteraja, pozeral sa na mňa pozorne a akosi zvláštne. Po skončení za mnou prišiel: „Chcem vám pogratulovať, skvelý text.“ Usmial sa, okamih zaváhal a dodal: „A ja som si myslel, že vy ste taký slušný človek!“

Akad. maliar Pavol Kráľ sa okrem svojej umeleckej tvorby významne angažuje v našich i medzinárodných asociáciách umelcov. Je dlhoročným predsedom Slovenskej výtvarnej únie a Slovenskej koalície pre kultúrnu diverzitu, viceprezidentom a členom Rady riaditeľov Európskej koalície pre kultúrnu diverzitu (ECCD), viceprezidentom celosvetovej organizácie výtvarných umelcov IAA/AIAP. V období 2011-2015 pôsobil ako prezident IAA Europe, v roku 2015 bol v Paríži – ako vôbec prvý zástupca Slovenska – zvolený za člena Medzivládneho výboru UNESCO pre kultúrnu diverzitu. Je členom Rady vlády pre kultúru a mnohých poradných orgánov. Ako rešpektovaný zástupca umelcov dlhodobo iniciuje zmeny v legislatíve pre oblasť kultúry, pripravuje analýzy a návrhy, usiluje o ich presadenie. Aktivitami v oblasti právneho a sociálneho postavenia umelcov je známy i v zahraničí, podieľal sa na príprave a priebehu mnohých medzinárodných workshopov, konferencií a plenárnych zasadaní. Ako rečník je pozývaný na odborné podujatia i mimo Európy. Vyjadruje sa v médiách, píše články i publikácie, je členom i predsedom medzinárodných porôt, atď. Žije a tvorí v Bratislave.

Akad. maliar Pavol Kráľ – Pokoj v duši?/ Peace of Mind? III. 90 x 120 cm, akryl na plátne, 2018

Ukážky z poslednej kapitoly knihy Čierne ovce umenia? Umenie a spoločnosť: mýty a fakty si môžete prečítať na https://svu.sk/sk/nerozumiem-umeniu-ukazka-z-knihy, kde je rozdelená do šiestych častí. Pre záujemcov je kniha k dispozícii v Galérii UMELKA v Bratislave.

(Zdroj: PK; Pripravila: red.)

Zanechajte nám Váš dotaz

Vaša emailová adresa nebude publikovaná


*