Tvorba maliara Fera Kráľa prekročila hranice našej krajiny

BRATISLAVA/ADMIN – Významný slovenský maliar Fero Kráľ by sa tento rok dožil 100 rokov. Narodil sa 12. mája 1919 v Liptovskom Svätom Mikuláši a zomrel 18. novembra 2008 v Stupave neďaleko Bratislavy. Jeho dielo, ktoré zanechal po sebe, však ostáva živé aj pre ďalšie generácie a v mnohom ovplyvnilo aj tvorbu viacerých našich umelcov. V jeho šľapajach ide aj syn Pavol Kráľ, akad. maliar, predseda Slovenskej výtvarnej únie, ktorý k stému výročiu jeho narodenia pripravil publikáciu Fero Kráľ 1919 – 2008.

Písať o vlastnom otcovi nie je jednoduché, priestor je už dopredu limitovaný. Negatívne vyjadrenia sa neočakávajú (nie že by som ich mal v úmysle), z dôvodu prirodzenej úcty k rodičom sa nepovažujú za vhodné. Ale na druhej strane, pozitívne vyjadrenia majú len malú váhu – práve preto, že sa automaticky očakávajú. Skúsim sa preto týmto úskaliam vyhnúť tým, že sa obmedzím najmä na fakty.

Návrh riaditeľa Považskej galérie umenia v Žiline Milana Mazúra, aby sme pri príležitosti stého výročia narodenia Fera Kráľa spoločne pripravili jeho súbornú výstavu, som pri našom osobnom stretnutí začiatkom roka 2018 uvítal a prisľúbil aj nevyhnutnú pomoc pri jej realizácii. Po schválení projektu Radou PGU sme pri nasledujúcom stretnutí v septembri prediskutovali v Žiline praktické otázky a dohodli koncepciu celého projektu, ktorý mal pozostávať z troch základných častí:

• výstavy v Považskej galérii umenia v Žiline (21. marec – 5. máj 2019),
• výstavy v Galérii UMELKA v Bratislave (15. máj – 2. jún 2019),
• publikácie, vydanej ako súčasti uvedených výstav.

Mgr. Milan Mazúr sa podujal napísať kurátorský text, mňa požiadal, aby som prispel úvodom a spracoval text na základe poznámok  môjho otca.

Písomné poznámky Fera Kráľa, útržkovité spomienky na obdobie mladosti v Liptovskom Mikuláši, na čas štúdií v Brne a Bratislave, na začiatky v Žiline, v ktorej prežil prakticky celý svoj život profesionálneho výtvarníka a ktorá sa stala jeho druhým domovom, spomienky na jeho súputníkov, kolegov, na hľadanie vlastnej cesty v živote i v umení, vznikali v priebehu približne 12 rokov (1985 až 1997). Veľký časový odstup pri písaní jednotlivých častí ovplyvnil obsahovú, formálnu i štylistickú rôznorodosť poznámok, ktoré nie sú písané chronologicky a miestami majú charakter viac menej súkromného denníka. K niektorým epizódam zo života sa Fero Kráľ vracal pri rôznych príležitostiach aj opakovane (čiastočne s dôrazom na iné momenty a ponúkajúc iné pohľady), iné časti neboli dokončené a ostali len v náznaku, niektoré pasáže sa časom stratili. Zároveň však prakticky celý svoj život písal odborné články a úvahy o umení. Veľa textov vzniklo v súvislosti s jeho celoživotnými a mnohorozmernými aktivitami v oblasti kultúry, kultúrneho života: spočiatku v jeho rodnom meste Liptovskom Mikuláši, od 40-tych rokov už aj v rámci regiónu Žiliny či v celoslovenskom meradle.

Veľmi zaujímavým zdrojom informácii bolo pre mňa aj množstvo listov od kolegov a priateľov – najmä Janka Alexyho, Miloša Bazovského, Ľudovíta Fullu, Vincenta Hložníka, Ladislava Gudernu, Alexa Mlynárčika, Márie Medveckej, Martina Benku, či písomné odkazy osobností najmä zo sveta umenia, ktoré sa neraz stretli v jeho žilinskom ateliéri (okrem už spomenutých aj výtvarní kritici Marián Vároš, Ladislav Saučin a Pierre Restany z Paríža, básnik Vladimír Reisel, spisovateľ Ján Lenčo, herečka SND Mária Bancíková, výtvarníci Miro Cipár, Dušan Kállay, Juraj Krén, Ladislav Guderna, Rudo Uher, Július Koller, Wiktor Górka z Poľska, James Pichette z Paríža, Jozef Fabini, Dezider Castiglione, Jozef Ilečko, Marian Čunderlík, Karol Drexler, Julián a Mária Filovci, Jozef Šturdík, Róbert Dúbravec, Kveta Gandlová, Reiko Hayashi z Tokia, Renato Garrido z Brazílie, G . Meissner z Nemecka, Bjarne Brunsvik z Oslo, Nemura Takeshi z Japonska, Alois Toufar z Čiech, Mikuláš Štalmach, Dr. Martin Gavalec i Dr. Poradovský, kolegovia a priatelia z Kambodže, Kuby, Estónska, Litvy, Bulharska, Maďarska, Juhoslávie, Ruska, Nemecka, Mongolska a mnohí iní, pre ktorých toto miesto stretávania sa nebolo neznáme a radi sa tu zastavovali).

Spracovanie fragmentov textu do výslednej podoby, ktorú držíte v rukách, predstavovalo náročnú výzvu. Nutné bolo komplexné prepracovanie, spresnenie dostupných faktov, neraz skrátenie či vynechanie častí nevhodných na zverejnenie. Ale v záujme načrtnutia širšieho, viacrozmerného pohľadu na Fera Kráľa a jeho dobu i doplnenie: rozhodol som sa konfrontovať útržkovité spomienky Fera Kráľa s jeho vlastnými odbornými textami, s citátmi z listov a vyjadrení jeho kolegov i z dobovej tlače (J. Fuchs, J. Račeková a iní), ale aj s výberom z prejavov výtvarníkov Janka Alexyho a Vincenta Hložníka (na vernisáži Fera Kráľa v Bratislave na jar roku 1969 s neskrývaným ostro kritickým postojom k dianiu v spoločnosti v čase začínajúcej normalizácie), výtvarnej teoretičky Viery Luxovej či spisovateľa Jána Lenča na vernisážach jeho výstav. Nemalou pomocou a vodítkom bolo pre mňa i to, že mnohé udalosti som poznal z bezprostredných komentárov ešte v danej dobe a neraz som bol osobne aj ich svedkom. Už ako 4 – 5 ročný chlapec som bol pravidelnou súčasťou „inventáru“ ateliéru na Kálovej ulici v Žiline, kde som mal svoj kútik na kreslenie a maľovanie. Tu som bol tichým svedkom mnohých stretnutí a zapálených odborných diskusií, tu som prvý krát stretol osobnosti, ktoré sú dnes už súčasťou histórie – maliarov Ladislava Gudernu, Ľudovíta Fullu, Miloša Bazovského, Alexa Mlynárčika, Andreja Barčíka a mnoho iných.

     

Počas desaťročí pravidelných potuliek Oravou a Liptovom, ktorých iniciátorom a organizátorom bol vždy najmä Fero Kráľ, bol priestor na dôverné a neformálne spoznanie nepredstieranej skromnosti a pracovitosti Vincenta Hložníka, nezabudnuteľnej Marky Medveckej a skvelého rozprávača Ctibora Belana, ale i Ferdinanda Hložníka, architekta Dušana Kuzmu a ďalších umelcov. Posledným, ktorého som prizval do rokmi osvedčenej, aj keď postupne sa meniacej partie už ja, bol maliar Blažej Mikus, môj dlhoročný priateľ. Tieto maliarske potulky s mojim otcom po Slovensku pokračovali každoročne aj po mojom odchode na vysokú školu (pokiaľ si pamätám, v priebehu 40 rokov som na nich chýbal len raz či dvakrát). Skončili až potom, keď sa na to otec v osemdesiatke silami ani zdravotne už necítil. A bez neho sme už v tejto podobe nepokračovali.

Môj odchod do Bratislavy (nielen kvôli vysokej škole; aj keď som často hovorieval, že Slovensko sa začína až od Žiliny a mal som i vlastnú recesistickú verziu známeho hesla o proletároch – „Žilinčania všetkých krajín, spojte sa“, začal som si čoraz viac uvedomovať, že Žilina, rovnako ako akékoľvek iné mesto, je pre dvoch výtvarníkov s rovnakým menom predsa len malá: chcel som si svoj vlastný svet vybudovať od základov a vlastnými silami) prirodzene znamenal výrazné zredukovanie času, ktorý som mohol tráviť v otcovom ateliéri. Ale napriek tomu som s tvorbou Fera Kráľa kontakt nestratil, dôverne poznám proces vzniku prakticky každého jedného jeho obrazu. Keď som prišiel, vždy si našiel čas ukázať mi všetko, na čom od mojej poslednej návštevy pracoval. Tešil sa na môj názor, na moju reakciu, dokonca i na vzájomnú polemiku. Náš vzťah sa postupne menil na partnerský, kolegiálny, sem tam prerástol do odbornej spolupráce. O práci sme sa rozprávali veľmi otvorene i vtedy, keď sa náš pohľad odlišoval.

Bol schopný prijať odo mňa aj kritické pripomienky a neraz ich v svojej práci aj zohľadnil. Zahĺbenie sa do textov z tých čias mi opäť pripomenulo mnohé z toho, čo som dôverne poznal, ale i širšie súvislosti, o ktorých veľa napovedia veľmi osobné listy Janka Alexyho z priebehu 3 desaťročí (v roku 1941 začínali vždy slovami „Vážený pán Kolega!“, neskôr sa oslovenie zmenilo na dôverné „Drahý Ferko!“ a pribudli slová „Milostivej panej ruky bozkávam, Váš Janko Alexy“). Text (i ten medzi medzi riadkami) čo-to naznačuje, približuje problémy kultúry a umelcov v 40-tych či 50-tych rokoch, v časoch pre nás už veľmi vzdialených. S úsilím Janka Alexyho o záchranu a zreštaurovanie gotického kostola v Liptovskom Mikuláši, kde k spolupráci prizval aj mladého Fera Kráľa, súvisí viac ako stovka jeho listov. Obaja nielen vytvorili návrhy, ale všemožne sa podieľali aj na realizácii. Janko Alexy, okrem pomoci pri zabezpečení finančných zdrojov, sám mnohé uhradil svojimi obrazmi, otec Fera Kráľa zaplatil realizáciu vitráže. V nekonečných diskusiách sa snažili presadzovať adekvátne riešenia, opakovane konfrontovaní s nepochopením, nezáujmom, neschopnosťou a nekompetentnosťou kompetentných. Dlhoročnou témou vzájomnej komunikácie bolo aj úsilie o založenie galérie v Mikuláši i iné otázky kultúry. Na ilustráciu v texte uvádzam výber citátov z rozsiahlych listov Janka Alexyho (ktoré neraz dopĺňal i podrobnými nákresmi). Na korešpondencii od Janka Alexyho stojí za pozornosť i úsmevný detail: prezidenti sa v priebehu rokov na známkach menili (Tiso, Beneš, Zápotocký, Novotný), ale adresa zostávala stále rovnako stručná – len meno adresáta a mesto (nadarmo bola na korešpondenčných lístkoch natlačená výzva „Neopomiňte uvésti na všech poštovních zásilkách přesnou adresu, název ulice, číslo domu, poschodí a u podnájemníka také jméno pronajímatele“). Zásielky však evidentne doručené boli 🙂 Podobne na mňa zapôsobil hlavičkový papier obuvníckej firmy otca Fera Kráľa z tridsiatych rokov: dnes, v časoch presýtených komunikačnými a informačnými technológiami, pôsobí neuveriteľne – ako dúšok čerstvej vody – jednociferné telefónne číslo „7“, ktoré je na ňom uvedené 🙂

Dobu ilustruje i iný detail: hoci som to veľmi dôverne poznal a roky sám zažíval, dnes je už aj pre mňa ťažko predstaviteľné, že Fero Kráľ približne 10 rokov, až do augusta roku 1967, pracoval v ateliéri síce romantickom, zato však v zime nevykúriteľne mrazivom a v lete rozpálenom horúčavou, navyše bez WC (riešením bolo vydržať, alebo utekať hore kopcom popri budovách konzervatória, ONV, pošty, synagógy, banky a Vysokej školy dopravnej domov, na Švermovu, dnes Legionársku ulicu; len v extrémne naliehavých prípadoch bolo možné zazvoniť u staručkej pani Vykopalovej…). Písomné poznámky Fera Kráľa sa sústreďujú najmä na jeho prácu. Ale občas prebleskujú aj osobnejšie spomienky, súvisiace s jeho najbližšou rodinou: manželkou Zorkou, vzdelanou a láskavou ženou so širokým rozhľadom (nespomínam si, že by mi počas dlhých rozhovorov nevedela odpovedať na akúkoľvek otázku) – predovšetkým ona vytvárala pocit domova a držala rodinu pohromade, a tromi deťmi Elenkou, Marienkou a Paľom (a postupne aj s ich rodinami, partnermi Jozefom, Pavlom a Danielkou i 6 vnúčatami, ktoré pre svojich starých rodičov odhaľovali nové, úsmevné horizonty). Najmä dcéry a ich partneri mu boli v poslednom desaťročí života, keď sily postupne ubúdali, veľkou oporou a prispeli k tomu, že sa mohol venovať maľovaniu – čo bolo pre neho vždy to najdôležitejšie – prakticky do svojich posledných dní.

Výstavu majstra Fera Kráľa si môžete pozrieť v Galérii UMELKA v Bratislave do 2. júna (denne okrem pondelka od 12 do 18 hod). Časť výstavy v Klube umelcov na 2. poschodí potrvá až do 30. júna 2019 (denne okrem nedele od 17 do 01 hod).

V Galérii UMELKA sú k dispozícii aj publikácie Fero Kráľ 1919 – 2008, v limitovanom počte i s darčekom – malým podpísaným dielom Fera Kráľa.

(Zdroj: Daniela Kráľová; Foto: Archív Pavol Kráľ; Pripravila: red.)