Planéta Antropocén očami výtvarníka Jiřího Strachotu

BRATISLAVA/ADMIN – V Galérii na Západnej terase bratislavského hradu je od 25. 3. 2025 otvorená výstava obrazov Jiřího Strachotu Antropocén (a jej bytosti). Atmosféru výstavného priestoru dotvorili a emočne zintenzívnili aj prírodné priestorové inštalácie, ktoré umelec zakomponoval k niektorým obrazovým kompozíciám, aby ponúkol divákovi pokiaľ možno čo najautentickejší pocit z vnímanej krajinnej scenérie.

Prítomných návštevníkov privítal PhDr. Peter Cocher z kancelárie NR SR. Kurátorkou výstavy bola Mgr. Mária Kovalčíková a hudobným hosťom gitarista Marián Pračko.

Jiří Strachota chodí po svete s otvorenými očami. Vidí ho taký, aký v skutočnosti je…v jeho prirodzenej podobe. Jeho oči sú fotografickým objektívom, prostredníctvom ktorého vníma okolitú krajinu, rozľahlé miesta v ich pôvodných tvaroch, farbách, štrukturálnych premenách a tvarových špecifikách. Je inžinierom, ale súčasne aj geológom, tiež umelcom, či nekonečným pútnikom túžiacim zachytiť cez prizmu vlastného poznania vizuálny a ekologický stav našej planéty Zeme.

Umelecký prejav Jiřího Strachotu sa viaže na konkrétne prostredie, na zem ľudí, aj keď sa často v jeho obrazoch objavujú pusté krajinné scenérie bez ich prítomnosti (Zem ľudí – Zem bez ľudí).

Dôležitou súčasťou jeho bytostného ľudského záujmu a jeho umeleckou inšpiráciou je však predovšetkým ľudská komunikácia, dialógy, debaty a diskusie, v ktorých vznikajú zaujímavé názorové kombinácie a prepojenia a tiež riešenia akútnych ekologických tém aj medziľudských vzťahov.

Vytvára kompaktné umelecké cykly. Vo viacerých dielach, ktoré sú tematicky identické analyzuje konkrétnu krajinnú scenériu, výraz, hľadá spôsob akým by mohol najpravdivejšie vyjadriť ekologickú drámu spojenú s jej neustálou transformáciou a spätnou rekultiváciou.

Najvýraznejšie sa k týmto témam vyjadril v obrazových cykloch Antropocén a Zem ľudí – Zem bez ľudí.

Pre každý rovnomenný cyklus dôsledne uplatňuje najvhodnejšiu formu zobrazenia. Preto často experimentuje s rôznymi výtvarnými postupmi, kombinuje rôzne materiály a hľadá netradičné prístupy k tradičnej maľbe a kresbe.

Časté sú kompozície so zrkadlením na vodnej hladine.  V nich vyjadruje dualitu sveta a človeka: hranicu medzi skutočnosťou a ilúziou, alebo medzi vonkajším a vnútorným svetom. Pokojná hladina môže súvisieť aj s vnútornou meditáciou a nadčasovosťou. Človek sa niekedy vo vodnej hladine vidí, čo vytvára dojem intenzívnej introspekcie, lepšieho sebapoznania a prehlbuje duchovný rozmer bytia (Zem ľudí – Zem bez ľudí).

Kresliarske nadanie J. Strachotu sa najintenzívnejšie prejavuje vo figurálnej tématike najmä v ženských postavách, ktoré podáva v exaltovaných niekedy až preafektovaných pózach.

Fyzická krása ženských tiel kontrastuje s ich vnútornou bolesťou a  úzkostným znepokojením. Vystrašené výrazy pekných tvárí evokujú obavy a strach z neznámeho a neviditeľného útočníka. Akoby prirodzená krása bola hlavnou prekážkou pokojného života a ako keby brzdila osobné šťastie.

Harmóniu vizuálneho pocitu narúša výrazový stres a zvláštna tajomná opatrnosť. Kontrast medzi vnútorným, záhadne uzatvoreným svetom a dokonalým fyzickým telom je tu viac ako evidentný. Vzniká silné neviditeľné napätie bez konkrétnej odpovede, alebo uspokojivého vysvetlenia.

Prvoplánový efekt ženských tiel v cykle Neznáma tvár strieda umeleckejšie rozpracovaná spleť dynamicky rozvírených vlasov, pod ktorými presvitajú výrazné črty úst, očí, krku, šperkov, alebo iných detailov skrášľujúcich zobrazovanú osobu. Telo je iba brnenie ukrývajúce oveľa podstatnejšie psychické a hlbšie psychologické obsahy.

V cykle Míňanie človek stretáva človeka, avšak akonáhle sa ocitne v jeho blízkosti (je nečakane prekvapený, akoby zrazu uzrel svoj vlastný odraz v zrkadle), minie ho bez pozdravu alebo úsmevu, či dotyku ruky. Všetky tieto alogické prejavy súčasného existencionalizmu vedú k absurdnému poznaniu o vnútornej prázdnote a komunikačnej pohodlnosti, ktorú supluje moderná elektronika, mobily, počítače a akákoľvek vyspelá virtuálna realita.

Opak predstavujú olejomaľby veľkorozmerných cyklov s väčšou skupinou ľudí najmä Covid 19 – Syndróm, Ochrancovia, Čističi, Strážcovia. Odcudzenie a individualizmus jednotlivca a spoločnosti nahradil umelec socializujúcim obsahom s dôrazom na ľudskú komunitu a mestské prostredie. V nich vyjadruje aj svoje osobné stanovisko a rozhodnutie prežiť, pretvoriť, pretransformovať zdevastovaný a zamorený svet do ľudsky prijateľnejšej humanistickejšej podoby.

Skupinové scenérie ľudských postáv pôsobia intenzitou čiernobieleho monochromatického vyžarovania podporeného červenou farbou – symbolizujúcou život a energiu, pohyb a neutíchajúce úsilie objavovať pozitívne východiská, cestu k lepším perspektívam života na zemi.

Dominantnou témou výstavy Planéta ANTROPOCÉN  sú veľkorozmerné obrazy s identickými názvami Antropocén I. – XVII., ktoré Strachota čísluje v poradí ako vznikali. Väčšinou sú to priemyslom poznačené ešte funkčné, ale často aj zabudnuté, nefunkčné krajiny, rsp. pozostatky fabrík, ťažobných strojov, haldy kopcovitých zemín, hromady odpadových materiálov a pod. Do týchto obrazov umelec  zakomponováva aj objekt trouvé, teda materiály nájdené priamo v danom prostredí: piesky, prach, popol, uhlie, kaolín, íľ, kriedu, asfalt, vodný kameň, kamienky, slamu, trávy aj prírodné pigmenty. Obraz sa stáva opticky expanzívnym, nadobúda vlastnú životnosť vytvárajúcu ilúziu skutočného prostredia, útočí na zmysly vnímateľa a vťahuje ho priamo do deja (povrchové bane v ČSA, Vršany, Bílina z lokality pod Krušnými horami, lom Horná Bříza , baňa Darkov, Ostrava-Nová Huta, rafinéria Slovnaft atď). K niektorým obrazom pridáva aj priestorové inštalácie zložené z prírodných aj priemyselných zdrojov: konáre, nakopené čierne uhlie, kaolínové pasty, drte z porcelánu, sušené trávy…

V poslednom čase autor diel siaha aj po lesnatých krajinných motívoch, napríklad obraz inšpirovaný oravskou krajinou – Lesná cesta, riešený v typickom čiernobielom prevedení, výlučne prírodným a umelým uhlíkom. Súvislé plochy pokryté čiernym uhlíkom striedajú dynamické expresívne ťahy spôsobené gumou, ktorou zosvetľuje tmavé partie obrazu a plasticky modeluje priestor celej kompozície.

V protivojnových obrazoch, napríklad v kompozícii “Niekde na Ukrajine” autenticky, apeluje na ľudí, nech vidia čo činí násilie a krutosti vojny, čo po nich ostáva…iba prázdne schránky opustených domov, zhrdzavené náboje, spálené nádeje a vyhasnuté životy, hrôzostrašné ticho bez štebotu vtáčikov a bzučania včiel, bez motýľov a hlavne bez ľudí… Obraz je namaľovaný čínskym tušom, prírodným uhlíkom a akrylom na plátne. Je voľne zavesený v ráme ako akási odtrhnutá roleta či ilúzia filmového plátna symbolizujúca vojnou zdevastované sídlisko a krajinu. Okraje plátna sú opálené ohňom, symbolom skazy, ničenia, beznádeje. V priestore, tesne pred obrazom visia črepiny z vojenských nábojov a časti zbraní priamo z územia Ukrajiny. V strede kompozície visí kyvadlo, ako kyvadlo času, života alebo smrti. Jeho srdce je vytvorené šrapnelom z ruskej munície.

Dôležitými témami Strachotovej tvorby sú aj fantazijné a existencialistické vizionárske predstavy so surreálnym podtextom. V nich rieši problém istého východiska, novej perspektívy a možnosti lepšieho života  (Tak veľa miesta, Ne konverzácia, Anjel, Na ceste, Dialóg). V imaginárnom svete snov a podvedomých túžob, sublimovaného erotizmu a skrytých významov cíti perspektívne uplatnenie vlastných vízií a naplnenie svojich predstáv o ideálnom životnom prostredí, priestore a čase.

Anjel sa mení na človeka a človek sa stáva anjelom, no ešte stále je pripútaný k zemi… krídla sú oťažené smogom, ostáva túžba a nádej, že príde tá chvíľa, kedy sa oslobodí a vzlietne k vyšším métam…do čistého vzduchu bez nečistôt a exhalátov, výbušnín a iných potenciálnych hrozieb… (Čierne krídla).

A napriek všetkému, vo víre dramatických premien Zeme a ľudí nachádzame krásu, okamih pokoja, zamyslenie a magickú vnútornú meditáciu…pretože vo všetkých Strachotových dielach je citeľná možnosť spontánneho úniku, priestorovej voľnosti, slobodného rozhodnutia… záleží len na tom, či sa dokážeme správne rozhodnúť, buď zostať, alebo ísť ďalej.

On sám sa k tomuto vnútornému pocitu, túžbe alebo vízii vyjadril vlastnými slovami asi takto:

„Odkiaľ sme, kto sme a kam kráčame sa stáva tristnou otázkou našej blízkej budúcnosti. Stále (aj keď čím ďalej menej) dúfam, že svet raz bude dobrým miestom pre všetky živé tvory na zemi,” povedal Jiří Strachota.

Tvorivý potenciál Jiřího Strachotu vychádza z jeho ľudských skúseností, z reality života, ale vždy v ňom prevláda systematický, alebo akýsi vrodený zmysel pre obsahové napätie, fantazijné tajomstvo a konfrontáciu s vysnívanými a podvedomými víziami o ideálnejšom svete pre ľudí.

Výstava je otvorená denne od pondelka do nedele od 13 hod. do 18 hod. a potrvá do 11. 4. 2024.

Výstavné aktivity

Diela Jiřího Strachotu sme mali možnosť vidieť na viacerých kolektívnych prehliadkach výtvarného umenia, na každoročných Salónoch SVVU, na Bienále voľnej výtvarnej tvorby v Umelke v Bratislave, ale aj na zahraničných výstavách v Taliansku na Arte Laguna Prize v Arsenale v Benátkach v r. 2024, na 7. ročníku európskej umeleckej ceny v nemeckom Leverkusene, na Bienále kresby v Skopje v Macedónsku, na Medzinárodnej výstave umenia v Londýne, v Poľsku, aj v Luxemburgu na výstave Art prize, kde dostal certifikáty v rokoch 2021, 2022, 2024. A tiež na individuálnych výstavách jeho obrazov vo viacerých mestách  na Slovensku, na Morave aj v Čechách.

(Zdroj: Mária Kovalčíková, Foto: Archív autora; Pripravila: Valéria Nagyová)