Imaginárne tvorivé napätie dvoch rôznych umeleckých prístupov

BRATISLAVA/ADMIN – V Galérii SPP na Mlynských nivách č. 44/c v Bratislave sa uskutočnila 6. júna vernisáž výstavy pod názvom Chvála krajiny, ľudia a príbehy, v ktorej prezentujú svoje diela Mária Kovalčíková – Wilcsek a Milan Stano. V príhovore vystúpil  Ondrej Šebesta, hovorca SPP a v kultúrnom programe zahral na vzácnych Stradivárkach z r. 1730 Rastislav Šipoš, husľový virtuóz s vlastnými skladbami Modrý obraz a Benátska skica.

Výstava oboch výtvarníkov vyplynula spontánne z viacerých priateľských stretnutí na kultúrnych podujatiach. Obidvaja sú členmi Umeleckej besedy slovenskej a obaja študovali na Strednej škole umeleckého priemyslu v Bratislave na odbore Grafika. Tam zažili niektorých spoločných pedagógov, ktorí v nich podporili záujem o kreatívne stvárnenie skutočnosti, jej premien, realistických krajinárskych zákutí a špecifických slovenských scenérií. Súčasne sa rozvíjal aj ich fantazijný umelecký potenciál. Každý z nich je odlišný v spôsobe umeleckého vyjadrovania, a tak výstava prináša nezvyčajnú konfrontáciu dvoch rozličných umeleckých osobností.

 

 

Zátišia, portréty a fantazijné témy v obrazoch Márie Kovalčíkovej

Po štúdiách na Strednej škole umeleckého priemyslu (SŠUP) na odbore grafiky v ateliéri prof. Gabriela Štrbu v Bratislave a po absolvovaní FFUK – odbor Veda o výtvarnom umení, sa v životnej dráhe M. Kovalčíkovej začali odvíjať dva spôsoby umeleckého vyjadrovania. Teoretický – prejavoval sa v podobe článkov, esejí a recenzií umeleckých diel, a praktický– zameraný na tvorbu grafiky a maľby. Obidva sa postupne prepájali a vzájomne dopĺňali. Pôvodnú kresbovú kresliarsku eufóriu, ktorú prežívala na strednej škole, si preniesla aj do nasledujúcej praxe, v ktorej sa realizovala ako teoretička umenia, odborná redaktorka, ale aj príležitostná ilustrátorka pre tématicky orientované časopisy.

Niekoľko rokov u nej intenzívnejšie prevládala teoretická aktivita, ktorá vyplývala z jej pôsobenia v Slovenskej národnej galérii, v redakcii Výtvarného života aj v iných podobne založených inštitúciách. Napokon ju však vyvážila voľná umelecká aktivita, ktorej sa začala Mária čoraz častejšie a sústredenejšie venovať.

Prvá etapa tvorby bola poznačená figurálnymi motívmi. Predstavovala ju kolekcia ženských postáv inšpirovaných antikou. Jednotlivé postavy vystupovali na obrazoch ako mytologické bohyne, čarodejnice, múzy, sirény, vládkyne, vizionárky a veštkyne. Znázornila ich v ohnisku ich tvorivo – magických úsilí, v radostiach, víťazstvách aj prehrách tiež v strádaniach, obavách, ale aj špecifických ženských túžbach. Za každou postavou stál fiktívny muž, hrdina, ktorý je vždy nablízku a je ochotný podať pomocnú ruku (cyklus obrazov Antické reminiscencie).

         

V tomto období ju zaujala maliarska paleta slovenského výtvarného umelca Milana Laluhu. Dozvuky z tejto inšpirácie sa objavili aj v cykle obrazov veľkomoravských kniežat a osobností z obdobia Veľkej Moravy, ktoré stvárnila na drevených podkladoch. Odvtedy sa už výtvarníčka pravidelne púšťala do nových maliarskych dobrodružstiev.

                             

Inšpirovaná literatúrou starších klasikov (Dante Alighieri), ale aj  novodobejších  majstrov pera (napr. Gabriel Garcia Márques, neskôr aj J. R .R. Tolkien, Dan Brown a A. Hykisch),  namaľovala aj väčšie maľby, ktoré ešte rozšírila o nové aktuálnejšie témy. Popri nich stvárňovala aj vlastné vnútorné inšpirácie, v ktorých mohla väčšmi uplatniť svoju imaginatívnosť a fantáziu.

Aj naďalej ju však zaujímala portrétna tématika: maľovanie podľa živého modelu, ale aj podľa fotografií, rsp. podľa vlastnej fantázie. Vo svojej tvorbe M. Kovalčíková uplatňuje surrealistické videnie, v ktorom dominuje konkrétna tvár zachytená v určitom momente prekvapenia, sústredenia, či s úsmevom nedefinovateľnej euforickej radosti. Inšpirovali ju tiež surrealistické vízie S. Dalího a hlavne poetického R. Magritta, či imaginatívneho M. Chagalla.

Realisticko – fantazijný obsah realizuje expresívnym farebným rukopisom. Zaujíma sa o detail, ktorý povyšuje nad ostatné prvky, ktoré dotvárajú celkovú kompozíciu. Veľkú inšpiračnú úlohu pripisuje prírode, jej krásnym farebným premenám a úžasnému nadčasovému pokoju, kde človek môže neustále meditovať, oddávať sa vesmírnemu tichu a všadeprítomnej prirodzenej čistote.

V poslednom období namaľovala cyklus obrazov štyroch ročných období. Venuje im svoju hlbokú úctu, zachytáva z nich však len veľmi skromné a súkromné zátišia, tak ako ich vníma svojimi vizuálno – senzitívnymi zmyslami. Inšpirácia sa pohybuje všade okolo nás, stačí si nájsť vhodnú chvíľu a zachytiť prchavý moment,  kresbou, maľbou či grafikou.

V oblasti grafického umenia vytvorila Mária niekoľko litografických kompozícií zameraných na medziľudské vzťahy, celospoločenské témy aj príbehy z dávnej minulosti (Pax – Potopená katedrála, Telemachus – divadlo života, Kamenní ľudia). Oslovila ju aj maľba na drevené dosky, do ktorých  vpísala rozprávkové deje aj prírodné a historické motívy, miestami podfarbené  ľudovým tvaroslovím. V jej tvorbe však prevládajú fantazijné motívy reagujúce na súčasný život a jeho dynamizmus. K ich stvárneniu využíva najčastejšie maľbu na plátno.

Krajiny, stavby, múzy a sny v obrazoch Milana Stana

Výtvarník Milan Stano patrí nielen medzi známe, ale aj medzi vzácne osobnosti slovenského kultúrneho a umeleckého života. Na svoju tvorivú cestu nastúpil už v období štúdií na Strednej škole umeleckého priemyslu (SŠUP – odbor grafika, u prof. Otta Luptáka a Svetozára Králika) v Bratislave. Následne študoval maľbu u akad. mal. Ernesta Zmetáka, ktorý ho podporil v jeho kreatívnych potulkách po prírode a krajine. Tieto vzrušujúce chvíle M. Stano absolvoval so štetcom v ruke priamo in situ voči objektom svojho maliarskeho záujmu. Odvtedy sa jeho umeleckým ateliérom stala krajina, príroda, ľudia a život, ktorý sa odvíjal priamo pred jeho očami. Na každom kroku nachádzal inšpiráciu a nové nápady.

Postupne si začal vyberať detaily, ktoré ho najviac fascinovali a zvečnil ich tvary, farby a svetelné premeny vo svojich maliarskych dielach. Vzniklo špecifické, na prvý pohľad až veľmi podrobné, veristicky vypovedajúce umelecké rozprávanie o exotických diaľavách a zvláštnych ľuďoch, rastlinách, architektúrach, o dedinských chalúpkach, kostolíkoch, horách a dolinách, riekach, lúkach či lesoch (Ulica v Čičmanoch, Pinka v zasneženej záhrade).

Milan Stano chodil všade s otvorenými očami plnými očarenia a radosti z videného, ktoré potom stvárňoval hutnými ťahmi štetca, veľkými farebnými plochami a ostrými výraznými líniami. Zrodilo sa silné puto medzi ním a medzi jednotlivými krajinami, ich architektúrou, ľuďmi so špecifickými miestnymi zvykmi. Svedčí o tom množstvo jeho malieb, na ktorých defilujú nielen známe slovenské a európske kultúrne stavebné pamiatky, ale aj exotické architektúry vzdialeného ázijského sveta.

Silnú  túžbu po poznaní dopĺňala silná túžba po videní a nachádzaní silnej emócie medzi človekom a univerzom (vesmírom), medzi blízkym a vzdialeným priestorom. Po všetkých skúsenostiach však autor dospel k poznaniu, že najviac krásy a prírodného aj vnútorného duchovného bohatstva je v jeho vlastnej krajine, v kruhu blízkych a temperamentom príbuzných ľudí a preto obrátil svoje umelecké poslanie späť k domácim koreňom (motívy Dunaja, starobylého Devína, bratislavské kostoly, uličky, panorámy a pohľady na bratislavský hrad a podhradie).

Okrem mnohých maliarskych diel vytvoril veľké série grafických listov. Prevažujú v nich hlavne drevoryty s krajinárskou tématikou (Zima v Zuberci, Fašiangy v záhrade, Vo dvore). Časté sú aj poetické kompozície pretkané obsahovým tajomstvom, snovou imagináciou a kompozičnou voľnosťou podobnou maliarskym dielam Marca Chagalla alebo Imricha Weinera Krála. V nich prepája reálne s nadčasovým, niekedy aj  surreálnym videním, vonkajšie s nehmatateľným, vnútorným pocitom, vnemom, náladou. Výsledkom je harmonický súzvuk, pokoj a poézia okamihu zachyteného v diele.

Človek a príroda, dva neoddeliteľné celky, ktoré sa vzájomne dopĺňajú. Žena ako súčasť dedinského prostredia, ale aj ako múza. V obrazoch M. Stana sa stáva piesňou, vílou aj motýľom. V jej zvlnených vlasoch sa črtá okno drevenice. Je krajinou aj letiacim snom. Predstavuje harmóniu, pokoj a mier v duši, v prírode, na zemi a možno aj v nebi. Je anjelom aj básňou (Dievča lastovička, Dievča slávik), má silu ochraňovať a vystupuje aj ako nádej.

Žena a krajina (Darinka Laščiaková so zasneženým Chočom) v obrazoch M. Stana splývajú do harmonickej jednoty a farebne znejú ako starodávna pieseň o domove a rodnej zemi.

Výstava je otvorená denne cez pracovné dni od pondelka do piatka od 10.00 do 18.00 hod., okrem víkendov a potrvá do konca augusta 2024.

(Zdroj: Mária Kovalčíková; Foto: Archív autorov diel; Pripravila: Valéria Nagyová)