Nádenník pera vo francúzskych službách

Admin, 01.10.2012 - Dorothy Sayersová povedala, že človek nemôže napísať román, pokiaľ nemá čo povedať o živote. Isteže, románu by potom vážne chýbalo to podstatné – silný skutočný zážitok. V prípade románu Ľuboša Olacha Nádenník pera vo francúzskych službách

je jasné, že autor má silný zážitok, a to ten najskutočnejší – svoj životný, čiže má čo povedať o živote, a to nie iba o tom svojom.
Problém je iba v tom, kam zaradiť autora ako spisovateľa (podľa tabuľky Grahama Greena?) – do priečinka  n o v e l s (vážna práca) alebo  e n t e r t a i m e n t (písanie pre zábavu)? Nech si však autora každý zaradí podľa seba. Faktom je, že sa Ľubo Olach o svojom živote vari snažil napísať slovo pravdivejšie než je pravda samotná. Priblížil sa tým k priečinku  novels, v ktorom je vždy obsiahnutá zásada prežiť svoj život, svoje spomienky magickejšie ako je pravda, ale zároveň realisticky a pravdivo. Hovoriť pravdu je predsa remeslom spisovateľa.  No koľko je pravdy už iba na tom, čo ponúka nadpis knihy, je na pováženie. Hlavná postava príbehu Milo Tekovský alias Ľuboš Olach sa na zájazde v Egypte roku 1968 stáva spiacim agentom francúzskej tajnej služby. Čiže skutočný francúzsky špión, Paul, sa Mila spýta, či by nespolupracoval, on prikývne, a potom celý život – nič. Spí. Stretnú sa až okolo roku 1989 v bratislavskom Kryme, popijú koňak, pohovoria čo-to o banalitách, a na svete je titul knihy a príbeh agenta, ktorý zaspal (dobu?). Pravdivý je tak zo stotiny, ale čo už – taký má humor Ľubo Olach. Je entertaiment. A hoci si vo vete v románe popletie lavicu s ľavicou (ale nepôjde o politiku), niekde čiarku zabudne dať a inde pridá (aby zmiatol čitateľa?), nenechá ani sekundu nikoho v pochybnosti, či je to čo píše svätá pravda.
Olach píše pre zábavu. Prežíva svoje spomienky magicky. Že niekedy zachádza (možno)príliš ďaleko, je to (možno)  iba preto, aby čitateľ zašiel aspoň dosť ďaleko – inak by nebola zábava. Ibaže Olachovci, hoci vždy spoločenská smotánka, sú enterteinment´s, zabávači – majú zábavu v génoch. Napríklad Ľubošovi strýkovia, obchodníci telom aj dušou, sa za Slovenského štátu vybrali za biznisom do Horthyho Budapešti a úspešný deň, ako inak, zavŕšili vo vychytenom  lokále, kde s rukami nad hlavou a päste zovreté, zaspievali Maďarom slovenskú národnú a štátnu hymnu – Hej, Slováci…
V inom storočí, o dobrých sedemdesiat rokov neskôr, sa vo vinárskej pezinskej pivnici u Dušana Čecha, kde sa stretáva PI-klub, svojrázna zostava bohémov, objaví o polnoci s cigánskou kapelou Ľubo Olach – oslavuje šesťdesiatku. Spomína. Už nie je spiaci agent, ale uznávaný obchodník, má za sebou básnickú zbierku, ďalšie dve a román pred sebou, hoci už šesťdesiatnik.
Celý život písal, stará novinárska garda Olach, články a kurzívy, no až na staré kolená sa dal na literatúru, hoci básničkami, všakže, zvádzal dievčatá odjakživa. Entertaiment. Že vydal tri básnické zbierky a román (ďalší má už zazmluvnený) až v zrelom veku, na veci nič nemení – iba prežíva realitu svojho života magicky. Je magický realista a stále píše a recituje svoje básne. Príznačné pre lyrika Olacha je, a je to badateľné aj v jeho epike, teda aj v jeho najnovšom románe –  že je prešpikovaný básňami. Zvláštne na nich je, ako si autor nerobí problém s trochejom či jambom, ale zovšeobecnenie (nie iba pre Olacha) platí: báseň sa nemusí vždy rýmovať, aby ostala poéziou.
Tak či onak, aj stretnutia (s bohémami v bratislavských a pražských krčmách či so životom všade) sú v básnických zbierkach Ľuba Olacha čímsi, čo človeka osvieži a často zbaví pochybnosti aj v podaniach v jeho románe:

Darmo dávaš otázku

či cnostný byť a milovať, 

či ľúbiť inú ženu.

Keď zavrieš oči,

osud ti odpovie,

že život má rád zmenu.

Zopár postrehov ku knihe Ľuboša Olacha od Milana Blahu…

(mb)