Neznalosť informatiky je prejavom analfabetizmu

Profesor Juraj Hromkovič z Federálnej technickej univerzity vo švajčiarskom Zürichu sa zameriava na vzdelávanie učiteľov informatiky a zavedenie jej výučby na základné školy. Tvrdí, že informatika má vo vzdelávacom procese nezastupiteľnú rolu.

Jednou z oblastí, ktorej sa venujete, je zavedenie výučby informatiky na základné školy. Prečo by sa podľa vás mali všetky deti učiť informatiku na základných školách?
Treba si položiť otázku, na čo má slúžiť škola. Ak si niektorí myslia, že je na to, aby sa človek namemoroval nejaké informácie, tak ja si myslím, že to tak nie je. Škola by mala prispieť k psychickému vývoju dieťaťa a mala by ho podporovať v samostatnom myslení. Práve informatika prináša škálu konštruktívnych aktivít a spôsob myslenia, ktoré výuka iných predmetov nemôže nahradiť.

V čom vidíte hlavný prínos?
Ak nemáme žiadne informatické poznatky, nerozumieme vôbec svetu, ktorý ľudia vytvorili a ďalej vytvárajú. Je to rovnaký analfabetizmus ako nevedieť o existencii gravitácie a Newtonovskej fyziky.
Dnešná škola sa príliš zameriava na vyučovanie hotových poznatkov vedy a na memorovanie. Objavovanie a kreatívne využívanie objaveného je príliš málo zastúpené.
V dobrej výuke informatiky sa deti a mladiství snažia najprv špecifikovať problém, potom hľadať postup na jeho riešenie a nakoniec tento postup zapísať v nejakom programovacom jazyku a testovať jeho funkčnosť na počítači, ktorý má automatizovať riešenie danej úlohy.

Aké konkrétne úlohy môžu deti prostredníctvom programovania riešiť?
Najlepšie sa zatiaľ ukazujú prostredia, v ktorých deti píšu programy na kreslenie rôznych objektov, napríklad aj geometrických, z ktorých však možno zostavovať aj reálne objekty. Nakoniec môžu teda programovať aj animácie. Programovací jazyk LOGO je asi najvďačnejší produkt tohto druhu.

Má každé dieťa predpoklady na to, aby sa naučilo programovať?
Rovnako ako pri každom inom predmete. Zaujímavé je, že tu môžeme objaviť talenty, ktoré sa v žiadnom inom predmete doteraz výrazne neprejavili. To je tiež dôkazom toho, že podporujeme vývoj myslenia v novej dimenzii.
Vo Švajčiarsku sme projektovo vyskúšali výuku programovania na asi 50 základných školách. Do projektu sa zapojili všetci piataci a šiestaci. Na všetkých týchto školách to viedlo k takému nadšeniu, že školy programujú naďalej so všetkými žiakmi.
Deti sa tešia z každého funkčného programu, ktorý vytvoria. Môžu ho rozdávať v ľubovoľnom počte kópií všetkým svojim priateľom a sú na svoj produkt konštruktívnej práce patrične hrdé. To vedie dokonca k tomu, že po skončení výuky programovania nechcú ísť na prestávku alebo po skončení vyučovania domov, lebo majú pocit, že musia rozrobený projekt dotiahnuť do konca. Také niečo sa musí v dnešnej škole hľadať.
Okrem toho sme zistili, že programovanie, ako ho učíme my, podporuje tréning koncentrácie. Možno ho dokonca použiť pri liečbe detí s deficitom koncentrácie.

Čo vlastne deti na hodinách informatiky zažívajú?
Objavujú súvislosti a stratégie, ako postupovať pri zhotovení programu ako samostatného produktu, a experimentálne overujú jeho funkčnosť.
Počítač hrá úlohu nástroja alebo robota, ktorému možno v jeho jednoduchom jazyku vysvetliť, čo má robiť. Podľa potreby ho možno naučiť aj význam nových slov, tým si uľahčiť komunikáciu a pochopiť na hlbšej úrovni genézu jazykov ako našich produktov s cieľom komunikácie. To je pre ľudskú bytosť najprirodzenejší spôsob učenia.

Na Slovensku vám vyšla kniha Sedem divov informatiky. Čo je podľa vás najväčším divom sveta v súčastnosti? Sú to práve technológie?
Neviem, prečo by mali byť technológie považované za div. Pre mňa je div niečo, čo keď človek uvidí, tak si povie: „Fíha, nemyslel som si, že také niečo je vôbec možné.“ Je to spojené s prekvapením. V tomto zmysle som pomenoval aj svoju knihu.
Informatika sa zaoberá napríklad aj tým, ako by sme mohli vypočítať, koľko práce treba na dosiahnutie konkrétneho cieľa. Existujú také úlohy alebo ciele, na ktorých výpočty by bolo treba energiu celého univerza, a sú teda prakticky nedosiahnuteľné. Napriek tomu, že poznáme postupy na ich riešenie.

Ilustrujte to na príklade.
Predstavte si napríklad, že chceme vytvoriť plán letiska, aby sme minimalizovali náklady. Matematicky túto úlohu dokážeme presne sformulovať, ale na to, aby som našiel optimálne riešenie, by nám nestačil vek univerza. Takže prakticky to riešenie nevieme nájsť, aj keď poznáme postup.
Divy sú pre mňa prípady, keď namiesto optimálneho riešenia nájdeme riešenie, ktoré je nanajvýš o 2 percentá horšie ako optimálne, a dokážeme výpočty zefektívniť tak, že to spravíme za pár minút. Odstúpime od požiadavky, že riešenie musí byť optimálne, a naraz dokážeme túto bariéru obrovského množstva práce prekonať a zvládneme to rýchlo.
Druhý spôsob sú náhodou riadené algoritmy. V niektorých prípadoch úloh sa dá pomocou náhody získať riešenie. Môžem prezradiť, že napríklad aj celý e-commerce a online banking je založený na takýchto metódach. Pochopiť to do detailov je veľmi komplikované, ale to je pravý div.

V marci 2014 ste mali v Bratislave prednášku na tému náhody. Myslíte si, že naše stretnutie je náhodné? Dá sa to vypočítať?
Otázka znie, čo je to náhoda. Podľa jednej z definícií by moja odpoveď bola áno, podľa druhej nie. Jednoduchšia definícia znie, že náhoda je niečo, čo sa nedá predvídať alebo je ťažko predvídateľné. V tomto prípade by som povedal „áno“.
Ale keď sa na náhodu pozriem z vedeckého hľadiska, tak keby som disponoval sumou všetkých poznatkov a z nich sa pokúsil predpokladať a vypočítať, čo sa môže či nemôže stať, tak poviem, že „nie“.

Vo voľnom čase sa venujete turistike a horolezectvu. Aké štíty ste už zdolali?
Najkrajšie spomienky mám na Imja Tse. Je to jedna 6-tisícovka v Nepále. Leží medzi Makalu a Mount Everestom. Mali sme vtedy krásne počasie.
Potom mám za sebou niekoľko 5-tisícoviek. Zaujímavé bolo napríklad aj Kilimandžáro. To bola skôr prechádzka hore kopcom. Ale, samozrejme, človek musí byť aklimatizovaný, inak tam veľmi trpí. Alpinisticky najatraktívnejšie boli dva vrcholy v Južnej Amerike – Illiniza Sur a Antisana – spojené aj s lezením ľadov.
Alpské končiare, tie majú úžasné tvary. Matterhorn vo Švajčiarsku pozná skoro každý, ale dostať sa na vrchol nie je také ťažké. Vrcholy ako Ober Gabelhorn alebo Zinalrothorn sú vysokohorsky oveľa napínavejšie.

Čo túžite navštíviť v blízkej budúcnosti?
Do budúcnosti nemám v tomto smere veľké plány. Tie prichádzajú skôr spontánne. Vyskytne sa príležitosť niekam ísť, a tak sa poobzerám, čo sa nachádza v okolí. Keď sa začnete venovať horolezectvu, uvedomíte si, že tých kopcov, na ktoré sa dá liezť, sú státisíce. Človek musí ísť do Himalájí, aby sa prestal vzrušovať nad nejakým štvortisícmetrovým kopcom a zistil, že tam stoja 6-tisícovky jedna vedľa druhej a niektoré z nich ešte nikdy nikto nepokoril.
Ja som bol raz na Altaji, to je oblasť medzi Mongolskom, Čínou a Ruskom, ktorá bola dlho zakázaná. Tam bol taký zvyk, že keď ste vystúpili na vrchol alebo sedlo, ktoré bolo neprebádané, mohli ste ho podľa seba pomenovať. Vtedy som si uvedomil, že tie časy, keď sa dá vystupovať na vrcholy, kde ešte nikto nebol, nie sú preč.
Ľudia majú teraz taký amok. Všetci chcú ísť na Mount Everest, kde už ani netreba byť skúseným horolezcom, lebo šerpovia tam vyšliapali autostrádu. To pre mňa nie je zaujímavé. Mňa najviac na horolezectve fascinuje nájsť cestu na vrchol. Je tam potrebná plná koncentrácia a nasadenie.

(Zhovárala sa Júlia Švecová, Denník N, Foto: Archív Juraj Hromkovič, Pripravila: Valéria Nagyová)