Kateřina Bohušíková o umení, móde a posteľnej bielizni

BRATISLAVA/ADMIN – Pozitívna energia z maliarky Kateřiny Bohušíkovej, rodáčky z Ostravy, priamo srší. Rovnako tak z jej obrazov. Jej diela sa vynímajú nielen na stenách, ale taktiež v šatníkoch a posteliach. Čo hovorí o svojej tvorbe a ako vznikla spolupráca s firmou Matějovský?

Sledujete aktuálnu českú umeleckú scénu? Viete, že z nej dokonca vyplývajú aktuálne módne trendy 2021? Potrpíte si na originálne dizajnové kúsky, ktoré nezostanú za sklenenou vitrínou, ale naopak sa stanú súčasťou a spríjemnením každodennosti? Potom pre vás máme (možno) nové meno, ktoré by ste si rozhodne mali zapamätať pre chvíľu, až budete lační po pozitívnom náboji sviežeho umenia. Predstavujeme vám maliarku Kateřinu Bohušíkovú a jej ateliér KaBo ART Bohušíková.

Kateřino, aká bola vaša cesta k maľbe?

Dá sa povedať, že si ma maľovanie tak nejako našlo samo. Vtedy som bola ešte na materskej dovolenke. Dvaja chlapci dali zabrať a hľadala som nejaký únik, miesto, kde môžem slobodne dýchať. Mám kamarátku, ktorá nádherne maľuje. Vždy som obdivovala jej prácu a želala si vedieť aspoň trošku z toho, čo vie ona. Niekedy dokážem len tak sedieť a pozerať na určitý obraz, farby, ich prelínanie, odtiene. Ukľudňuje ma to. Povedala som si, že to taktiež skúsim. Bol to len taký impulz, kedy som si myslela, že ma to ráno prejde, ale nie. Kúpila som si plátno, pár farieb a začala skúšať. Vtedy ešte len po večeroch, keď deti spali. Milujem abstrakciu, takže moja cesta viedla logicky hneď k nej. Od skúšania som prešla ku každodennému maľovaniu a teraz už si nedokážem svoj život predstaviť bez farieb.

Cesta k nájdeniu vlastnej unikátnej techniky maľby bola jednoduchá a intuitívna, alebo to pre  vás bol dlhodobejší proces poznávania?

Keď som začala rozvíjať svoje maľovanie, hľadala som inšpiráciu najmä na internete. Hľadala som obrazy, maliarov, techniky, jednoducho všetko, čo sa toho týkalo. Narazila som na jednu úžasnú maliarku z Toronta, ktorá mi zobrala dych. Jej obrazy boli a sú tak plné energie, radosti a šťastia, že ma to hneď chytilo za srdce a povedala som si: Áno, to je ono. Od tej chvíle som skúsila maľovať tak štetcom, ako aj špachtlou. Hrala som sa s novými možnosťami, skúšala, mixovala. Techniku máme teda rovnakú, ale postupne som si vymaľovala tie svoje, ako hovoria moji fanúšikovia, závojčeky. Mám rada jemný štýl, žiadnu násilnosť. Moje obrazy, to som jednoducho ja. Potom to už vždy išlo samo. Nepremýšľala som o tom, ako maľovať, jednoducho som maľovala. Ruky ma viedli samé. Môj štýl je veľmi dobre rozpoznateľný, aj keď je v poslednom období pravda, že ho začalo napodňobovaľ veľa ľudí.

Motívy vašich obrazov využívate ako vzory pre textilné doplnky a oblečenie. Ako sa zrodil impulz preniesť obraz z plátna na látku?

Ani už neviem, kedy to presne bolo. Veľa ľudí mi hovorilo, že by z mojich obrazov boli krásne šaty. V tej dobe som si myslela, že je to nemožné. Veď vôbec neviem, ako by som to urobila. Nie som návrhárka, neviem, ako urobiť látku a už vôbec nie šaty. To ja jednoducho nikdy robiť nebudem a nezvládnem. Jedného dňa som si ale povedala, že to skúsim. Opäť som začala pátrať, zisťovať, radiť sa. A začala som malými, saténovými šatkami k outfitu. Myslela som si, že tým som teda aj skončila. Ale kdeže. Chcela som viac a hlavne ohlasy boli úžasné. Nakoplo ma to a motivovalo dopredu. Paradoxne dlhé šaty, ktoré boli pri zrode tohto všetkého, ešte nemám. Ale leto nás ešte len čaká…

Vaša tvorba je plná energie. Čo myslíte, je taká aj žena, ktorá si oblečie vašu kolekciu?

Určite. Na nosenie mojich vecí musí byť človek tak trošku nespútaný, extravagantný. Nie každý sa dokáže prejsť po ulici vo farebných, chytľavých kúskoch. Je zaručené, že sa na vás ľudia budú pozerať a to chce niekedy odvahu. Žena, ktorá nosí moje kúsky je levica, divoká nespútaná, ale i nežná ako mačiatko. Keď si oblečiete čokoľvek z mojej značky, zaručene vám to zdvihne náladu. Ten príval farieb, pohodlné strihy, to vykúzli úsmev snáď každému.

Tento rok sa chýli ku koncu. Môžete sa podeliť o to, ako ho prežívate? Odráža sa aj vo vašom diele?

Tento rok bol pre každého z nás niečím naprosto novým. Prešli sme si mnohými skúškami. Niektoré nás stiahli na dno, iné zase pozdvihli. Niekedy je aj zlé na niečo dobré. Aj keď to teraz tak nevnímame, mnoho nás to naučilo. Nebrať veci len ako samozrejmosť, vnímať viac svet okolo seba, vnímať viac samých seba. V jednu chvíľu som bola skutočne nešťastná. Chýbal mi kontakt s ľuďmi. Ako s kolegami maliarmi, tak aj s obdivovateľmi umenia. Niekoľko výstav bolo zrušených, čo vám na sebavedomiu nepridá. Musíte sa snažiť dostať svoj um medzi verejnosť iným spôsobom. Je to ťažké, pretože ľudia všeobecne teraz majú strach a držia sa pri zemi, takže ísť na trh s umením teraz dosť dobre nejde. Určite sme to pocítili všetci maliari. A nielen tí. Naviac na fotkách obraz vždy nepôsobí tak, ako keď sa naň pozeráte z očí do očí. Neprúdi k vám tá energia, pocit reálneho. Možnosť sa dotknúť. Je pravda, že aj na mojich obrazoch sa situácia prejavila. Viac mi do diel prestúpila čierna, šedá. Aj s týmito farbami však obraz nakoniec dostane pozitívny nádych. Je to pre mňa predzvesť nových, lepších zajtrajškov. Nádeje, optimizmu. Vďaka tomu verím, že všetko bude dobré. A ako sa hovorí, všetko je to v hlave.

Ako najradšej relaxujete a kde čerpáte energiu?

Mám obrovské šťastie, že moja práca je aj mojím koníčkom. Takže keď vezmem do ruky štetec a urobím tých pár prvých ťahov na plátne, je to pre mňa ako droga. Úžasný relax a vybitie. Ale okrem toho, mám úžasnú rodinu, s ktorou rada trávim čas v prírode. Mám jedno miesto. Obrovskú lúku uprostred lesa s nádherným výhľadom na mestá a hory. Tam sa cítim čistá, slobodná. Zhlboka dýcham a nechávam sa tou atmosférou celá pohltiť. Je to úžasný pocit. Zoberiem dievčatá, to sú moje dve borderie slečny (plemeno border kolia-pozn.red.) a vyrazím na výlet.  Tam vonku, na lúke, je svet stále v poriadku.

Neuniklo nám, že vaše obrazy ožili tiež v rámci kolekcie posteľnej bielizne. Ako vznikla spolupráca s firmou Matějovský ?

(smiech) Najskôr som si myslela, že si zo mňa niekto vystrelil. Pán Matějovský mi okomentoval nejaký príspevok na Facebooku. Už si presne nepamätám aký. Ale pamätám si ten pocit, keď vo mne najskôr hrklo, a potom som si povedala, že ide asi o nejaký falošný účet a niekto sa snaží pána Matějovského napodobniť. Potom mi prišla súkromná správa. Asi som bola trošku paranoidná, ale musela som si vygoogliť, ako vlastne pán Matějovský vyzerá, či je to naozaj on. A on to bol. (smiech) Bola to pre mňa neskutočná česť, že ma oslovil. Vlastne za všetko môže jeho dcéra, ktorej sa moje obrazy páčili, a prišla za ním s nápadom, že by vyzerali dobre aj na obliečkach. Som za túto spoluprácu neskutočne vďačná a dúfam a teším sa, že aj do budúcnosti budú ďalšie moje vzory zdobiť obliečky značky Matějovský.

Každý vzor v sebe nesie určitú tému – napríklad slobody či pohybu. Ako tieto energické dizajny podľa vás fungujú v interiéri?

Mám veľa krásnych spätných väzieb od svojich zákazníkov. Je úžasné si prečítať, ako im moje obrazy dodávajú energiu, či zlepšia náladu hneď ráno. Píšu, že k nim z nich prúdi pozitívna energia, veselosť a farebnosť obrazov. Že len tak stoja a vnímajú farby. Je to pre mňa ako pohladenie po duši. Keď je spokojný zákazník, som šťastná aj ja. Trúfam si teda tvrdiť, že obraz významne mení atmosféru a celkový nádych miestnosti. Pokiaľ je veselý, farebný, interiér to vždy krásne oživí a presvieti. Nie všade sa však hodí. Potom je to teda na zákazníkovi, aké prioritné farby si sám vyberie.

Kde čerpáte inšpiráciu pre svoje maľby?

Kdekoľvek. Fotím si všetko, ukladám si obrázky, farebné inšpirácie. Napríklad aj to, ako sa prelínajú farby, keď vo vani začnem umývať štetce. Som tým teraz ako posadnutá. Vo všetkom vidím obraz. Hovorím si, ako by tá určitá kombinácia vyzerala na plátne. (smiech) Jednoducho som postihnutá svojim povolaním.

Kde môžeme sledovať  vašu tvorbu? Pokiaľ to situácia dovolí, máte v pláne výstavy, módne prehliadky?

Prioritne je teraz moja tvorba k videniu na Facebooku KaBo ART Bohušíková, Instagramu a najnovšie aj na webových stránkách www.kaboartbohusikova.cz. Výstava by sa mala konať na jar v Brne. Už dvakrát bola zrušená, tak teraz sa veľmi modlím a dúfam, že tentokrát to vyjde. Je to paradox, na začiatku svojej tvorby som mala ponuky, ktoré sa neodmietajú. Písali mi z Milána, Londýna a New Yorku, či by som u nich chcela vystaviť svoje obrazy. Vtedy som sa ale na to necítila. Pravdupovediac som sa aj dosť bála a nemala dostatok obrazov na vystavenie. Teraz, keď je ich dosť, zase žiadne výstavy byť nemôžu. Snáď sa to všetko čoskoro zmení a vrátime sa všetci zase do normálneho módu. Čo sa týka módnych prehliadok, o tom som popravde zatiaľ nepremýšľala. Stále mám pocit, že som stále na začiatku, mám sa čo učiť a zlepšovať a nosím si v sobe takú pokoru, ostych a úctu k tomuto remeslu, že si netrúfam na nejaký taký väčší krok. Ale časom to určite príde. Dúfam teda. (smiech)

Ako prežívate Vianoce? Čo by ste si priali do nového roku?

Na Vianoce sa už veľmi teším. Milujem svetielka, vôňu cukroviniek, vianočné koledy, celkovú atmosféru a to, že sa ľudia k sebe správajú tak nejako viac s láskou. Synovia už odpočítávajú dni. Vždy ich prežívame spoločne s rodinou. Niektorí chodia na Vianoce preč, ja si to nejako neviem predstaviť. Musím mať okolo seba to svoje dôverne známe zázemie, domov, rodinu. Vždy sa teším, ako sa potom na sviatky zídeme so všetkými blízkymi, ktoré sme napríklad už dlhšiu dobu nevideli. Neviem, ako to bude tento rok, ale snáď sa všetko upokojí. A čo by som si priala do nového roka? To, čo asi všetci. Zdravie, lásku, pokoj a slobodu a taktiež aby som si mohla s manželom len tak večer vyraziť von do spoločnosti. (smiech)

(Zdroj: KM; Pripravila: red.)