Výstava Ľubice Maloveckej Maľba a Socha

V novoročných zimných januárových dňoch bola v priestoroch kamennej sály Galérie Umelka na Dostojevského rade v Bratislave otvorená výstava maliarky Ľubice Maloveckej, členky Spoločnosti voľných výtvarných umelcov a Slovenskej výtvarnej únie.

Kurátorka výstavy Mária Kovalčíková v úvodnom prejave predstavila prítomným návštevníkom priebeh životných a umeleckých etáp vystavujúcej umelkyne. Hudobný hosť, husľový virtuóz  Rastislav Šipoš zahral svoje vlastné skladby inšpirované súčasným výtvarným umením a mladá speváčka Nika Kubíčková oživila kultúrny program autorskou, mladícky neviazanou hip hopovou a popovou hudbou.

Výtvarníčka Ľubica Malovecká väčšinu svojho poznávacieho študijného aj životného obdobia prežila v Spojených štátoch amerických, kde študovala maliarske umenie na Massachuttses College of Art v Bostone. Počas štúdií spoznávala v galériách a múzeách moderného umenia množstvo umeleckých programov, štýlov aj obsahových príbehov, stretla sa s nedozernou kreativitou, nápadmi, programovou filozofiou, kombináciami a umeleckými variáciami v dielach rôznorodých tvorivo zmýšľajúcich osobností.

 

Ochrankyňa snov, akryl                                           Žaba, akryl

Spočiatku si všímala spôsob práce s farbou u mnohých známych tvorcov akčnej gestuálnej maľby, maľby farebných polí (colour field painting) a  expresívnej maľby, akými boli Jackson Pollock, Mark Rothko, neskôr Cy Twombly, Jean Michel Basquiat a iní. U každého z nich ju oslovil iný vnútorný pocit, nálada či vizuálna stránka diela.

 

Ukrytá, akryl, fotografia                                 Plachetnica, akryl, fotografia 

Oslovilo ju aj špecifické prostredie mesta New York, kde umenie človeka stretáva a človek stretáva umenie priamo v priestoroch ulíc veľkomesta. Tu objavila aj svoje prvé dotyky s pouličným umením graffiti. Očarená jeho údernou vizuálnou a pocitovou autenticitou ostala verná univerzálnemu priestoru, ktorý vo svojich maľbách aplikuje prostredníctvom rôznych štrukturálnych hmôt, úžitkových artefaktov, alebo nájdených predmetov v štýle duchampovskej dadaistickej rady made, alebo nájdeného objektu (objekt trouvé).

Aby naplnila vlastné tvorivé očakávanie vydala sa vo svojom kreativizme dvoma jasne vytýčenými cestami, ktoré sa v niektorých jej dielach aj vzájomne dopĺňajú:  s intímnym poetickým zvnútornením realizovaným špachtľou a širokými ťahmi plochých predmetov, ale tiež dramatickým expresívnym prejavom motivovaným benevolentne rozloženou kaligrafiou, inšpirovanou streetartovou sprayerskou komunitou.

Vo svojich obrazoch využíva absolútne uvoľnenie afektívnej autonómie indivídua, so slobodným rukopisom a so spontánnym maliarskym slovníkom. Dielo nemá presne stanovené hranice, ale veľkú úlohu zohráva hravosť a radostná neobmedzená spontánnosť.

S podobným princípom sa stretneme aj v jej priestorových objektoch – sochách. „Amfora pre básnika“ ukrýva na prvý pohľad neviditeľné nadčasové obsahy. Sú to takmer vždy asociácie vedúce k človeku, k jeho hodnotiacim schopnostiam, slobodným rozhodnutiam a úprimným nefalšovaným pocitom, alebo vyjadreniam.

Všetko čo nás obklopuje poskytuje vo svojej osobitej originálnosti aj slobodu našim osobným voľbám. Maliarka vo svojich obrazoch dáva divákovi na výber z viacerých obsahovotvorných možností:  z rozprávky do rozprávky, alebo do tvrdej reality bytia, kde v obidvoch svetoch možno v konečnom dôsledku nájsť krásu, pokoj a symbiózu s vlastnými myšlienkovými pochodmi.

V monochromaticky ladenom triptychu Trilógia sa inšpiruje nevšednosťou „vysokých pást“ a rôznych texturológií umenia art brut. Napr. obrazy Náhodné dotyky, Vášeň, Tanec, navodzujú mysticizmus prírody a kozmický význam priestoru – pocit beztiaže prejavujúci sa či už v neutrálnom, alebo čisto bielom prostredí.

Zmyslom pre hmotu a štruktúru konkretizuje abstraktný priestor…vždy je tu však podvedome prítomný tiež skutočný svet (jeho pripomienka) a práve toto spriaznenie s realitou je zdôraznené včlenením tvárnych plastických hmôt, piesku, špagátu, drôtov a iných aluzívnych a symbolických predmetov do povrchu plátien, ktoré tak nadobúdajú magickú dvojznačnosť…

Kompozície inšpirované graffitmi, napr. obrazy Ukrytá, Ranná nálada, Vnútorné prebudenie sa vyznačujú veľkými dynamickými ťahmi plnými života. Grafizmus lettristických prvkov, či kaligrafických zoskupení a expresionistické farebné gestá spolupracujú v jednotnej syntéze kompozičného celku.

A napokon sú tu aj svetelné objekty, v ktorých autorka nezaprie filozofujúci prístup k zobrazenému obsahu. V nich prezentuje základné city a emócie a kladie naliehavé otázky: napr.  aké formy lásky poznáme ?, akú podobu má skutočná láska? A čo je to vlastne láska? alebo ako silno tlie bitie zlomeného  srdca? Fascinuje ju hranica medzi dvoma svetmi (napr. v obraze Na rozhraní svetov), tým minulým a súčasným…otvára polemiku o tom, v ktorom z nich je viac svetla a pravdy, lásky a nenávisti, pokoja a duchovnosti…

Hodnoty, ktoré boli vytvorené sa v dielach autorky vynárajú ako čisté krištáľové žriedla, z ktorých vzniknú nové východiská, aj keď ich podoba už bude iná…možno aj nekonkrétna a bez záchytných bodov, bez konkrétnych predstáv, kde sa kompozičný princíp utápa v návale farebných emócií a občasných slovných konvolútov, v ktorých si každý oslovený nájde svoj vlastný vizuálny aj obsahový princíp: krásu a poéziu, meditačný pokoj a vizuálne či duchovné očarenie, alebo aj prudkosť života a jeho kontroverzné situácie.

Všetky tieto vyjadrenia vedú k výslednému rezultátu o tom, že vystavené diela sú sústavným a stále sa obnovujúcim procesom autorkiných vnútorných emotívno-racionálnych pocitov a sústredených meditácií o živote na tejto planéte.

Maliarka „spúšťa záchranné“ laná, ako záchytné body existujúceho bytia, ako reálne možnosti vedúce do neznáma, strácajúce sa kdesi v bielom tichu obrazového priestoru. Len sviežo vlniace sa kruhy rozšafne poletujú v nepravidelnom rytme vzduchoprázdneho ticha ako otvorené okná do snovej dimenzie, kde priestor a čas majú spoločného menovateľa – Fantáziu.

Stručná štatistika oficiálnych hodnotení a niektorých autorkiných výstavných prezentácií

Ľubica Malovecká sa okrem individuálnych výstav, zúčastňuje aj na kolektívnych výstavách, predovšetkým na každoročných Salónoch Spoločnosti voľných výtvarných umelcov, tiež na Medzinárodných prehliadkach maliarskeho umenia doma aj v zahraničí.

Tento rok sú jej obrazy vystavené na Medzinárodnom bienále umenia v Lubline v Poľsku. Za svoju tvorbu bola niekoľkokrát ocenená na výstavách výtvarného umenia hlavne v Taliansku, napr. na Medzinárodnom festivale výtvarného umenia v San Elpidio, kde dostala najvyššie ocenenie v odbore maľba (cena Delfino), a v San Crispino dostala cenu odbornej kritiky. Viackrát vystavovala v Bostone v USA. V minulom roku sa zúčastnila na výstave X. Bienále voľného výtvarného umenia venovaného protivojnovej tematike, ktorá bola inštalovaná  v priestoroch Umelky.

Výstavu si môžete pozrieť od 9. 1. do 26. 1. 2025 v galérii Umelke na Dostojevského rade v Bratislave.

(Zdroj: Mária Kovalčíková; Foto: Archív autorky; Pripravila: Valéria Nagyová)