Via corculi je názov výstavy obrazov Márie Kovalčíkovej

Bratislava, Admin – V Galérii F 7 na Františkánskom námestí č. 7 v Bratislave otvoria 9. 12. výstavu diel Márie Kovalčíkovej – Vilčekovej (na obr. č. 1 pri svojom obraze), ktorá potrvá do 31. 12. 2016. Na výstave bude autorka prezentovať obrazy a grafiky z jej 10-ročného tvorivého obdobia. Každé obdobie predstavuje individuálny obsahový rytmus aj osobitnú umeleckú štylizáciu.

Autorka uvažuje o svete, o živote a jeho premenách, o ľuďoch a ich životných príbehoch a všetky tieto nazbierané motívy podáva divákovi prostredníctvom svojich obrazových kompozícií. Ústredným obsahom jednotlivých obrazov a grafík je človek.

“Moja súčasná tvorba sa vyznačuje realisticko-fantazijným obsahom, ktorý stvárňujem sviežim farebným rukopisom. Dôraz kladiem na ľudskú postavu, ktorú štylizujem podľa potrieb myšlienkovej gradácie obsahu obrazu. Dôležité je priesvitné svetlo, ktoré je v každej kompozícii a dodáva jej charakter optimizmu a hravosti. Obľubujem témy z bežného života, ktoré pretransformovávam a aplikujem prostredníctvom mojich pocitov aj na známe symboly, deje alebo postavy z minulosti. Týmto fiktívnym prepojením vytváram celok kompozície. Využívam hladkú splývavú maľbu, ktorú miestami doplňujem expresívnejšími ťahmi štetca. Dôležitým komponentom je aj náznak určitého priestoru, v ktorom sa myšlienka odohráva,” vyznala o svojej tvorbe autorka diel  Mária Kovalčíková.

V centre výstavného priestoru dominuje Modrá madona
Žena je zobrazená v momente vnútorného pokoja, meditácie, kedy rozmýšľa o všetkom čo v živote prežila a videla, čo sa jej páčilo a čo jej spôsobilo radosť. Zadumaná hľadí do fiktívnej diaľky, čím sa ocitá mimo reálneho prostredia obklopená výlučne vzdušným vírom neviditeľných udalostí. Pastelovo modrá kompozícia vyjadruje hlbokú vnútornú meditáciu, chvíľku, trvajúcu len niekoľko minút, v ktorých sa premieta celoživotný príbeh.

Tento obraz zaujal viacerých mojich priateľov, ako napríklad husľového virtuóza Rastislava Šipoša, ktorý naň vytvoril aj hudobnú skladbu pod názvom Modrý obraz.
Pri maľovaní obrazov mám aj ja svoje osobné myšlienky a pocity. Niektoré sa stotožňujú so zobrazovaným dejom intenzívnejšie, niektoré menej a niektoré si protirečia, alebo sa vzájomne vylučujú. Sú to momenty súzvuku, harmónie, disharmónie, súhlasu alebo rozporu. Momenty, kedy sa práca na obraze musí na určitý čas prerušiť, aby som získala nadhľad od zobrazovanej predlohy.

Aj každý motív navodzuje spôsob ako ho treba namaľovať. Niekedy sa stotožním s expresívnymi ťahmi, niekedy s hladkým splývavým maliarskym rukopisom alebo aj s kombináciou obidvoch štýlov súčasne. Niektoré myšlienky potrebujú presné vyrozprávanie, niektorým stačí abstraktný náznak, dynamické gesto bez realistických detailov.

               

Na výstave sú zastúpené aj portréty (Pocta F. Kelemu) známeho slovenského geografa, pedagóga a horolezca Františka Keleho.
František Kele bol úžasnou ľudskou osobnosťou nielen ako geograf a ako známy horolezec, či vedúci slovenských tímov horolezeckých expedícií do Himalájí, ale aj ako pedagóg, ktorý dokázal obohatiť učebné osnovy zemepisu o rozmer úžasne širokej predstavivosti a obsahovo-inšpirujúcej pútavosti.

František Kele bol aj mojím prvým učiteľom zemepisu, pedagógom ešte na Základnej deväťročnej škole. Bol dokonca mojím triednym učiteľom a zanechal vo mne obrovskú túžbu po poznaní sveta a života.
Neskôr, keď už bol uznávanou osobnosťou, sme sa stretli v Štefánikovej spoločnosti, v ktorej sa angažoval prednáškami, knihami a hlavne expedíciami na Tahiti, na Mont Blanc, a ktorú obohatil svojou ľudskou prítomnosťou, priateľskou povahou a hlbokým vzťahom k tejto špecifickej osobnosti slovenských dejín.
Preto som sa rozhodla urobiť jeho portréty. Jeden z nich dnes vlastní aj jeho rodina. Bol to práve ten portrét, kde ako šťastný horolezec dobyl vrchol tatranského Gánku. Mimochodom tento vrch mal v najväčšej obľube, tak, ako celé Tatry vôbec.
Každý človek má určitý príbeh, každý človek je zaujímavý a inšpiratívny. A preto sa rada venujem portrétom, aj keď je to veľmi náročná umelecká disciplína.
Urobila som aj viacero reprodukcií obrazov z minulosti (väčšinou na drevené podklady) a zistila som, že typ človeka, aký žil v minulosti, nájdeme aj dnes v mnohých a možno v ešte v dokonalejších podobách. Dnes majú mladí ľudia veľa možností skrášliť sa cez vizážistické štúdiá, a preto sú ešte príťažlivejší. Umelec už nemá potom toľko práce, aby nejakým spôsobom vylepšoval prirodzenú krásu, tá je už v podstate dotvorená priamo na objekte umeleckého záujmu, priamo na tvári portrétovaného.

Jedným takýmto atraktívnym portrétom z minulosti je napríklad Benátčanka od Albrechta Dürera. Mne osobne sa javí ako prirodzene krásna dáma, ale s odstupom času akoby jej chýbalo – podľa mňa, trochu života, a tak som ju namaľovala v živšej gestikulácii, čo sa odráža na jej tvári. Všimla som si, že tento „starý“ motív zaujal aj niektorých známych slovenských umelcov, napr. akad. maliara Mariána Komáčka, ktorý Dürerovu Benátčanku poňal svojím špecifickým umeleckým videním, ako krásnu plnokrvnú ženu.

Aj toto je dôkaz akú silu mali niektoré umelecké diela minulosti pre budúcnosť. A ako málo stačí, aby opäť ožili v dielach súčasných maliarov.
Religiózne, náboženské motívy vychádzajú tiež zo života, zo skutočných udalostí. Sú odrazom môjho rozjímania a vnútorným rozhovorom s tým čo človeka presahuje a čo mu zároveň dodáva silu v pozitívne hodnoty a zmysel života.

     

Veľký inšpiračný zdroj predstavuje aj príroda
V každom liste, strome, v prírodných zátišiach, v krajinách, môže človek vidieť aj rôzne metamorfózy. Ja v nej vidím vždy človeka a jeho prítomnosť. Všetky tieto podnety sa snažím viac alebo menej implantovať do svojich farebných alebo kreslených záznamov. Mnohé neskončia ako definitívne obrazy, ostávajú iba v skiciach, ale dodávajú mi pocit radosti z toho, čo som v danom okamihu spozorovala a čo sa možno o chvíľu rozplynulo a nadobudlo úplne iný charakter. Tieto prirodzené premeny a farebné variácie sa v podstate niekedy ani nedajú adekvátne zachytiť. Azda len na fotografii.

V istom momente zaujal autorku mesiac
Bolo to obdobie, kedy som skoro každý večer vysedávala na balkóne a ďalekohľadom som pozorovala mesiac. Z toho vznikli farebné obrázky a patrili medzi tie najväčšie abstrakcie, ktoré som urobila. Na výstave nie sú zastúpené, lebo bol o ne pomerne veľký záujem. Moja umelecká duša vždy viac inklinuje k človeku a k figurácii, preto jej ostávam doposiaľ verná.

——————————————————————————

Mgr. Mária Kovalčíková študovala na Strednej škole umeleckého priemyslu, odbor Grafika a na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, odbor Veda o výtvarnom umení. Pracovala v Slovenskej národnej galérii a ako odborná redaktorka v časopise Výtvarný život.

Je členkou viacerých umeleckých združení: Spoločnosti voľných výtvarných umelcov pri Slovenskej výtvarnej únii v Bratislave, Umeleckej besedy slovenskej, Združenia historikov moderného výtvarného umenia a Spoločnosti rozvinutej fantázie pri ÚĽUVe.

Venuje sa tvorbe obrazov, grafík a ilustrácií. Ako kurátorka organizačne pripravuje kolektívne a samostatné výstavy slovenských výtvarných umelcov, prispieva recenziami a rozhovormi so slovenskými umelcami do denníkov a mesačníkov.

(Zdroj: MK, Foto: Archív autorky; Pripravila: Valéria Nagyová)