Telefonát, ktorý zmenil jej život

BRATISLAVA/ADMIN – Celovečerný hraný film Rok vdovy nakrútený na motívy skutočných udalostí je krehkou a dojímavou štúdiou procesu smútenia v našom súčasnom svete. Film vznikol podľa skutočného príbehu Zuzany Pokornej a jej osobného denníka, ktorý na pokračovanie a s veľkým čitateľským ohlasom publikoval český týždenník Respekt. Diváci si ho budú môcť pozrieť od 7. novembra.

Rok vdovy je hraným debutom českej dokumentaristky Veroniky Liškovej (Návštevníci, Danielov svet), ktorá do hlavných úloh obsadila Pavlu Beretovú, Julii Šoucovú a Zuzanu Kronerovú.

Slovenskými koproducentmi filmu sú Peter Kerekes a Anna Mach Rumanová /Kerekesfilm/ a diváci ho v kinách uvidia v distribúcii spoločnosti Filmtopia. Film vznikol aj vďaka podpore Audiovizuálneho fondu.

Film rozpráva príbeh tlmočníčky Petry, ktorá sa pod vplyvom tragickej udalosti musí zmieriť s tým, že sa z nej v štyridsiatich rokoch stala vdova. Veľmi skoro zistí, že zármutok nie je jedinou výzvou, ktorej musí čeliť. Pridávajú sa starosti o dospievajúcu dcéru a tlak zo strany manipulatívnej svokry. Tiež je tu byrokratická mašinéria, ktorá smrťou človeka ožíva: hypotéky, pôžičky, nájmy, poplatky, nekonečné dedičské konanie. Medzi troskami svojho života však Petra krok za krokom nachádza odvahu k novému začiatku.

 „Keď môj muž náhle zomrel, myslím, že hneď na druhý deň som si povedala, že to zvládneme. Život začal bežať inak, bez neho. V rámci možností bolo potrebné zaistiť každodenný režim, chodiť do práce, do školy, ale k tomu bolo nutné riešiť veľa praktických vecí, ktoré má v rámci povinností v rodine každý z partnerov na starosti. Zrazu som na to bola sama, musela som sa v tom zorientovať. Ale zároveň som nebola schopná riešiť to, pretože som ani ako manželka vdova mnoho vecí nemohla alebo nesmela. A to bolo frustrujúce, pretože ma to blokovalo a vlastne v istých pravidelných intervaloch, cyklicky, som sa k jednotlivým veciam musela opakovane vracať, aby som to finálne doriešila. A v jednej chvíli som z toho bola už tak unavená a vyčerpaná, že som si raz doma pri vysávaní povedala, inšpirovaná rubrikou v týždenníku Respekt Jeden deň v živote, že napíšem blog, ktorý sa bude volať Jeden rok v živote vdovy. Ten text som napísala skoro celý ešte v ten večer a potom som ho ešte po pár dňoch finálne dopísala. Poslala som ho mailom mojim kamarátkam, ktoré so mnou situáciu zdieľali. A jedna z nich ho, bez toho, aby som o tom vedela, preposlala do Respektu. A tam sa im to páčilo a rozhodli sa text publikovať. Sama by som si to netrúfla nikam poslať, ani mi to nenapadlo. Mojou ambíciou bolo, maximálne to iba zavesiť niekam na internet, aby niekto videl, aké administratívne peripetie musím absolvovať. To, že to vyšlo v tak prestížnom týždenníku ako je Respekt, z toho som aj po tých rokoch trochu v šoku a veľmi si to vážim,“ vysvetľuje písanie a publikovanie denníkových zápiskov Zuzana Pokorná.

 

Zámerom tvorcov bolo priniesť na plátna kín silný realistický príbeh zo súčasnosti, ktorý bude citlivo hovoriť o veciach, na ktoré naša spoločnosť radšej nemyslí. Príbeh nie je iba o strate životného partnera a smútení, ale hlavne o novom začiatku a sile žiť svoj život sám či sama za seba. Tiež o tom, že je nutné nájsť vlastnú vnútornú slobodu a nezávislosť, aby sme ju dokázali dopriať aj našim blízkym. Je tiež o prekonávaní nečakaných a frustrujúcich byrokratických situácií, ktoré po odchode blízkeho človeka nastávajú, a na ktoré musia pozostalí nájsť silu. Netýka sa iba témy vyrovnávania sa so stratou blízkeho človeka, ale aj schopnosti prežiť akúkoľvek intenzívnu bolesť a odraziť sa od dna.

„Rok vdovy nie je veselým filmom, ale je v ňom podobne ako v živote niekoľko situácií, keď si človek uvedomí, že aj v najtragickejších momentoch sa môže a musí smiať,“ hovorí predstaviteľka jednej z postáv filmu Zuzana Kronerová.

„Pre mňa je to príbeh o nádeji, o vnútornej emancipácii, o tom, ako človek hľadá po strate blízkeho pevnú pôdu pod nohami a pokúša sa znova stať sa sám sebou. Už Zuzana Pokorná napísala tieto denníky bez veľkého pátosu a sentimentu. Emócie samozrejme nevynechala, ale jej text si zachoval vecnosť aj určitý zdravý nadhľad, a práve to sa nám na predlohe páčilo a odrazilo sa, ako veríme, aj vo filme.Tú až archetypálnu ľudskú skúsenosť straty blízkeho človeka sme chceli preniesť do filmového príbehu, pretože sa o tejto téme nehovorí, pritom je to téma zásadná pre každého človeka ako pre jednotlivca, ale aj pre spoločnosť. To, nakoľko ľudia vítajú možnosť o smrti hovoriť a zdieľať svoje príbehy, sa ukázalo pri rešeršiach a písaní scenára, kedy nám mnoho ľudí malo chuť a potrebu rozprávať svoje skúsenosti. Bola by som veľmi rada, ak by teraz už hotový film fungoval ako určitý katalyzátor a pomohol otvoriť spoločenskú debatu o tom, ako sa vyrovnávame s odchodom niekoho blízkeho, kde môžeme nájsť podporu a pomoc a tiež otvoril priestor na to, aby ľudia mohli svoju skúsenosť zdieľať. Na besedách po projekciách i po jeho vzhliadnutí so svojimi blízkymi, priateľmi, kolegami,“ hovorí režisérka filmu Veronika Lišková.

Distribúcia filmu je spojená s odbornými diskusiami, ktoré budú prebiehať vo vybraných mestách v rámci Slovenska. Na tému straty blízkeho človeka, spracovania situácie a o opatere ľudí na odchode sa budú rozprávať psychológovia a pracovníci regionálnych hospicov. Viac informácií na: www.filmtopia.sk.

(Zdroj: Filmtopia)