Moje cesty v Pistoriho paláci

BRATISLAVA/ADMIN – Na výstave Moje cesty v Pistoriho paláci (Štefánikova 25, Bratislava), sa stretáva viacero umeleckých generácií aj viacero umeleckých názorov (spolu 30 autorov, členov SVVU). Umelecké krédo každého jednotlivca určuje jeho umelecké školenie, štýl danej doby, prostredie, v ktorom tvorí a spôsob ako sa na všetky javy okolo seba pozerá: z nadhľadu pozorovateľa, alebo z pohľadu priameho účastníka. V umelcovej mysli však tieto hranice vzájomne splývajú, prelínajú sa vo výsledku hotového umeleckého artefaktu, maľby, sochy, objektu, tapisérie, grafiky, fotografie aj mnohých iných umeleckých vyjadrení.

Názov výstavy Moje cesty evokuje širokospektrálnu tému. Môže obsahovo pripomínať životné aj dovolenkové a poznávacie cesty, ale aj cesty vo vývoji umeleckého videnia a cítenia. Všetky tieto obsahové možnosti , inšpirácie a ich presahy sú sústredené vo vystavených umeleckých artefaktoch.

Celková expozícia, ktorá vznikla v tomto priestore vyznieva ako oslava farieb a tvarov, kde spontánne stretnutie dynamických emócií aj poetických inotajov súznie v spoločnom vizuálnom orchestri osobitých umeleckých štýlov a smerovaní. Z tých najpodstatnejších tu vnímame čisté geometrické formy abstraktne kombinovaných farebných tvarov Vasila Tekeľa, Štefana Bobotu, Jarmily Veľkej, tiež variabilných pohyblivých obrazov – variabilov, v podaní Mariána Drugdu,  statických farebne dynamických objektov Emila Fulku a opticky účinných, opartom inšpirovaných reliéfnych malieb Dušana Sekelu alebo vertikálne násobených štíhlych fiktívnych postáv („stalaktitov“) v obrazoch Svetozára Králika.

Priestorové obrazy (Dušana Sekelu) vyjadrujú hlbšiu empatiu aj voči nevidiacim, alebo zrakovo postihnutým vnímateľom, ktorí môžu obraz vnímať hlavne prostredníctvom dotyku. Expresívnou a vitálnou farebnou silou zaujmú obrazy  v technike alla prima od Blanky Kästovej – Burgerovej, Radostiny Doganovej a v reliéfnom obraze Ladislava Gajdoša.

Maľba expresívna býva plná metafor a skrytých symbolov v podaní Vladimíra Petríka, Blažeja Mikusa, Miloša Vanka, Andreja Boteka, Stanislava Harangozóa aj Violety Bázlik – Královej. Monochrómne maliarske kompozície so štrukturálnym optickým efektom, konkrétne aj abstraktné krajiny plné nehy a pulzujúceho éterického oparu apelujú na čistotu prírodných aj duchovných hodnôt v podobe obrazov Marty Chabadovej, Martina Angelova, Miaro Szaszu. Kontrasty prírodných živlov a vnútorných ľudských pohnútok, aj ich vzájomné ladenia sú zakomponované v poetických dielach Květoslavy Fulierovej a Zuzany Augustínovej – Botekovej.

Ku slovu sa dostávajú aj realistické figuratívne obsahy v expresívnych a dramatických dielach Jozefa Srnu. Obraz Únik z reality odhaľuje človeka v jeho úplnej nahote, v štádiu zúfalého pokusu vymaniť sa z ríše temnej zvieracej živočíšnosti a z ohlušujúcej agresitity vonkajšieho sveta. Protikladom sú ekologické témy, harmónia prírodných farieb, ich vzájomná symbióza s človekom a celým vesmírom. Tejto téme sú príbuzné diela Milana Tvrdoňa, Stanislava Kollárika, Anny Boršovskej – Nemcovej, Ladislava Bergera,  Róberta Němečka. V priestore má hlavné postavenie socha.

Na výstave Moje cesty sú predstavené diela troch autorov: Jany Kubíčkovej, Petra Žanonyho a Alojza Drahoša. Figuratívne, voľne plynúce a dynamické kontrasty objemov bronzových skulptúr (A.Drahoša)  súzvučia s čistými prírodnými, abstraktne riešenými formami a kompozíciami (Jany Kubíčkovej) a štylizovanými slovansko- slovenskými postavami hrdinov našej dávnej minulosti (od Petra Žanonyho).

Výstavný priestor je maximálne kompozične využitý a poskytne divákom nejeden zaujímavý a podnetný umelecký zážitok.  Výstava trvá do 28. 10. a je otvorená  utorok až v piatok od 12 do 19 hod. a v sobotu a nedeľu od  15 do 19 hod.

(Zdroj: Mária Kovalčíková, kurátorka výstavy Moje cesty; Pripravila: red.)