Jedinečné diela výtvarníčky Márie Štrompach

BRATISLAVA/ADMIN – Maliarka Mária Štrompach je pozoruhodnou autorkou mnohých obrazov, maľovaných na skle, čomu sa venuje už štyridsať štyri rokov. V poslednom období sa začala venovať aj maľbe na plátno. Zážitky a poznanie z maľby na skle sa snaží pretaviť na plátno, z čoho vzniká povšimnutiahodná tvorba.

Mária Štrompach sa narodila v roku 1955 v Handlovej do skromných pomerov rodiny. Od detstva sa paralelne venovala baletu v krúžku Viery Nedeljakovej v Dome kultúry v Prievidzi a výtvarníctvu v Ľudovej škole umenia pod vedením Ľudovíta a Magdalény Štrompachových. Táto symbióza kultúrnej prípravy zanechala v nej hlboký vzťah k pohybu, kráse, jej súhre s farbou a hudbou. Ľudovú školu umenia začala navštevovať ako šesťročná. Celé dni sa tešila, kedy pôjde na výtvarnú do starého mesta. Všetko tam bolo úžasné, a hlavne tá nezabudnuteľná vôňa tempery. Keď mala asi desať rokov, bola neďaleko výstava živých vtákov a pretože ju už videla, ostala na výtvarnej maľovať sama. Čas rýchlo utiekol, viac si nepamätá. Keď vošla pani učiteľka do triedy, ostala ohromená stáť a deti za ňou. „Marika,“ oslovila ju, „to je nádherné! A tá kompozícia!“

Pretože sa maľovalo na veľkých doskách a Mária sa nemohla dostať na niektoré miesta, otočila si dosku a maľovala vtáčikov, otočených na rôzne strany, bohato farebných, sediacich na konároch. Jej sa to nezdalo také úžasné, ale nikdy nezabudne na ohromený výraz v tvári jej učiteľky. Odvtedy ju učiteľka s láskou pozorovala. Mária sa stala Marienočka a aj deti ju tak začali volať. Do starého mesta zo sídliska vtedy nechodil žiaden autobus a Mária na výtvarnú chodila peši. V tom období bývala často chorá a ešte chodila aj na balet. Tak jej mamička zakázala chodiť na výtvarnú asi na dva roky. Boli to pre ňu ťažké roky, ale ona doma toľko drankala, až prehovorila svojich rodičov, aby znova mohla chodiť na výtvarnú do ĽŠU. Vrátila sa tam teda celá šťastná, no tie dva roky jej chýbali. To už sa kreslila študijná kresba uhlom. Uhlík si brúsili na veľkých kachliach, v ktorých sa kúrilo. Keď sa pani učiteľka pozrela na Máriinu kresbu, všetko, čo za dve hodiny nakreslila, jej zotrela handričkou. To sa opakovalo zakaždým celé dva mesiace, handrička a všetko dole. Keď išla Mária domov, tiekli jej celou cestou po lícach slzy. Naučila sa veľkej pokore začínať odznova a odznova. Vymeriavala pomer strán na skici s takou dôslednosťou, že po dvoch hodinách mala dve-tri čiary. Pani učiteľka išla od dieťaťu k dieťaťu a každého chválila. Keď prišla k nej, hovorila donekonečna, čo je zlé a zlé a zlé. Zdalo sa jej, že je nemožná, a zrejme ju tak brali aj deti. Ale po tých dvoch mesiacoch zobrala Máriinu prácu, postavila ju pred ostatných a povedala, „Vo vašom veku má byť zátišie na takejto úrovni. (Častokrát stavali formáty A2 vedľa seba a posudzovali, ktorý výtvor sa im najviac páčil a za ním ďalšie. Deti sa učili hodnotiť.) Potom už Mária Štrompach získala zvláštne privilégiá. Mohla chodiť kresliť so staršími žiakmi a aj s dospelými. Mohla prísť kedykoľvek, čo ako staršia začala dôsledne využívať.
Pamätá si, ako sa pani Magdalény Štrompachovej spýtala, prečo je na ňu taká prísna; že vidí u iných detí veľké chyby a ona im ich tak nevyčíta, ako jej. Magdaléna Štrompachová sa prekvapene na ňu pozrela a spýtala sa, „Marika, ty si to nepochopila? Veď ja ťa už dávno ťahám oveľa ďalej!“

V tom čase Mária Štrompach povyhrávala veľa detských súťaží, prezentovala sa v televízií aj v novinách, čo v tom období nebolo ľahké dosiahnuť. V Prievidzi sa po nej ľudia otáčali a deti vykrikovali „Marienka z televízie!“ Keď mala sedemnásť rokov, namaľovala veľkú vstupnú stenu na Ľudovej škole umenia.
Ako dvadsaťštyri ročná nevesta Magdalény Štrompachovej namaľovala okienko (štyri sklá; maľba na sklo). Pani Štrompachová sa na to okienko vážne a sústredene dívala a po dlhšej chvíli povedala, „Marika, som na teba hrdá!“
Mária Štrompach sa od dvadsiatich rokov venuje maľbe na sklo. Často sa pozerá na svoje obrazy a premýšľa, čo by asi povedala na ne jej učiteľka. Bola úžasná. Vždy si všimla, ako je Mária oblečená a vedela oceniť aj rôzne detaily. Keď ju človek stretol na ulici, alebo keď niektoré dieťa vošlo do triedy, žiarila ako slnko. Máriu to pozdvihovalo. Dodávalo jej to pocit jedinečnosti, dôležitosti a vzácnosti.

Mária Štrompach neskôr absolvovala školu aranžérskeho výtvarníctva a školu UMPRUM v Uherskom Hradišti, odbor dekoratívnej maľby v architektúre (1973 – 1976). Po skončení školy pracovala ako pomocná reštaurátorka Umeleckých remesiel v Bratislave, v ateliéri Ľudovíta Štrompacha (1976 – 1978), od roku 1979 ako návrhárka šiat pre Výrobné družstvo AVA, Bratislava.
Vyučovala kresbu a maľbu žiakov viacerých základných, stredných, aj odborných škôl, kde so žiakmi vyhrávala veľa prvých miest v národných, aj medzinárodných súťažiach. V roku 2000 získala diplom za učiteľstvo výtvarnej výchovy na XII. Miedzynarodowe biennale grafiki dzieci i mlodziedzy.

Od svojich dvadsiatich rokov sa venuje maľbe na sklo. V knihe Ireny Pišútovej, Maľby na skle (Ústredie ľudovej umeleckej výroby v Bratislave, 2010) sa píše: „V jej obrázkoch sa snúbili variácie na staršie témy so sústavným hľadaním farebných prostriedkov a výrazov ich vyjadrenia na ploche skla. Jej najvlastnejšie a ňou preferované boli veľmi sýte a už spomenuté kontrastné farby, ktoré sa neviazali na starú tradíciu klasických malieb na skle, ale ani na tradičný okruh námetov. V posledných rokoch venuje autorka pozornosť individuálnej, osobnej, vlastnej výtvarnej tvorbe maľovania na sklo. Tá predstavuje mnohé variácie florálnych motívov, preberaných z prírodných reálií, nepôsobiacich naturalisticky, ale s istým nadhľadom nad vecami, pomocou farieb s povyšovaním do sféry fantázie. Jej súčasné obrazy sa z pôvodných rozmerov rozrástli do veľkých, až nadrozmerných formátov, určených do moderných interiérov.
Obrazy z prvej etapy tvorby Márie Štrompach i z jej prelomového obdobia sú zastúpené v zbierkach Slovenskej Národnej Galérie, Slovenského Národného Múzea v Bratislave a v Martine, ako aj v ďalších muzeálnych, či iných kultúrnych inštitúciách (ÚĽUV).
Táto krehká žena s citlivou dušou sa dlho v ľudovej tradícii nezdržala. Nebola jej ako prameň súdená, napriek tomu, že viaceré z jej obrázkov na nej budovali. Pre ňu to boli v istom zmysle úspešné pokusy, spracúvané veľmi individualisticky a individuálne, ale ako správna stále nespokojná žena, sa s nimi dlhodobo nezaoberala. Už dlho má vlastnú filozofiu, aplikovanú aj do jej umenia, v ktorej majú miesto iba veľké, nezvyčajne rozmerné obrazy, ktoré majú slúžiť človeku ako potecha pre oči i dušu a na relax.
Mária Štrompach istým spôsobom uzatvára náš prehľad maliarok a maliarov na sklo druhej polovice 20. storočia s tematikou výberu z ľudovej tradície a nadväznosti na ňu, ale pracuje aj na nových kompozíciách, na takých, ktoré sú blízke jej srdcu.“

Od roku 2017 vykročila na úplne novú etapu tvorby, v ktorej má svoje sebavyjadrenie zastúpenie na plátne. Popritom sa aj jej maľba na skle pohla úplne iným, novým smerom. Dnes sa významne angažuje najmä na výstavách ART-MODDOM a ART-PEDAGOGIKA v bratislavskej Inchebe.

(Zdroj: Stela Štrompachová, Foto: Igor Danay a archív autorky; Pripravila:  Valéria Nagyová)