Budúcnosť sveta, budúcnosť
pre ľudstvo a človek budúcnosti

Benátky, Admin – Na 56. ročníku Medzinárodnej výstavy výtvarného umenia – Bienále Benátky 2015 sme oslovili Katarínu Rusnákovú, kurátorku česko-slovenského pavilónu (na obr. č. 1, 5), aby nám bližšie predstavila autora Jiřího Davida s jeho veľkolepou expozíciou s názvom Apoteóza (na obr. č. 1, 3).

Jiří David bol rozhodujúcou postavou umelcov skupiny Tvrdohlavých na prelome 80. a 90. rokov 20. storočia. Už slovo Tvrdohlaví samo o sebe evokuje nezlomnosť a nepoddajnosť a akúsi revoltu voči svetu a zaužívaným konvenciám. Aj preto je možno prekvapujúce, že Jiří David premaľoval realistické dielo Alfonsa Muchu z obdobia konca 20. rokov 20. st. a že sa mu toto veľdielo stalo inšpiráciou pre expozíciu na Bienále v Benátkach 2015.
Je pravda, že Jiří David patrí k zakladateľom skupiny Tvrdohlaví (1987), ktorá reprezentuje nástup postmoderných českých maliarov a sochárov, ale rovnako platí, že v jeho ďalšom umeleckom raste zohrali oveľa dôležitejšiu formatívnu úlohu deväťdesiate roky 20. storočia. Davidov autorský prístup sa vyznačuje vysokou mierou osobnej angažovanosti s ambíciou podávať viacznačné správy o aktuálnych sociokultúrnych a politických problémoch doby. Charakteristickými znakmi Davidovej mentality sú kritickosť, zmysel pre polemiku a odvaha otvárať nové, aj nepríjemné témy, alebo schopnosť pozrieť sa na staré témy z novej perspektívy. Aj preto sa umelec pokúsil o komplexnejšiu kritickú analýzu a reflexiu posledného obrazu Alfonsa Muchu Apoteóza Slovanov z jeho monumentálneho cyklu Slovanská epopeja (1911 – 1926). Môžeme povedať, že z hľadiska obsahu ide o Davidovo gesto dekonštrukcie viacnásobných mýtov, ktoré sa týkajú idealistického pohľadu na históriu Čechov a Slovanov a rovnako súvisia s prehodnotením významu pojmov domov, národ, vlasť, štát alebo patriotizmus.

Ako sa zrodil nápad spracovať motív Slovanskej epopeje a prezentovať ho na 56. Bienále výtvarneho umenia v Benátkach ? Aký ste mali pocit, keď porota vybrala práve toto dielo spomedzi 38 návrhov ?
Jiří David sa touto, nie príliš frekventovanou témou, akou je história a súčasnosť Slovanov a s ňou súvisiaciou problematikou konštrukcie národa a významovými rozdielmi medzi štátom, vlasťou a domovom (ktoré kontaminuje nový nacionalizmus, rasizmus a xenofóbia v geopolitickom priestore Európy), zaoberal dlhší čas. Svoje názory a úvahy precizoval v konzultáciách s priateľom Jiřím Přibáňom, profesorom právnej filozofie a sociológom pôsobiacim na Cardiff Law School vo Veľkej Británii. Jiří David ma oslovil minulý rok v auguste, kedy mi poslal dva varianty svojho projektu na bienále. Asi tri týždne sme spolu konzultovali prostredníctvom emailov, vyvíjali sme definitívny návrh, ktorý Jiří konzultoval ešte s inými teoretikmi zo zahraničia (napr. s Jorgom Heiserom a Adamom Budakom). Výstupom výsledného návrhu súťažného projektu bola miestne špecifická inštalácia, ktorej nosným jadrom sa stala redefinovaná premaľba Muchovho obrazu Apoteóza Slovanov, vytvárajúca s reflexnou zrkadlovou stenou identických rozmerov úzky koridor určený pre interaktívny zážitok divákov. Členmi poroty boli okrem zástupcov z Českej republiky (Tomáš Vaněk, rektor Akadémie umení v Prahe, Marie Klimešová z Karlovej univerzity v Prahe) aj kurátori a teoretici umenia zo zahraničia (napr. Marta Gilli, riaditeľka Jeau de Paume v Paríži, Rainer Fuchs z Múzea moderného umenia vo Viedni, či Sandra Kusá, riaditeľka SNG v Bratislave) a o to viac nás víťazstvo potešilo. Zároveň sme si však uvedomovali obrovskú zodpovednosť za komplexnú realizáciu projektu.

Ako sa vám spolupracovalo s umelcom Jiřím Davidom ? V čom s ním súhlasíte, čo prinieslo polemiku medzi vaším názorom a jeho umeleckou ideou ?
S Jiřím Davidom sa mi spolupracovalo výborne. Možno povedať, že to bola z odbornej i ľudskej stránky bezproblémová spolupráca trvajúca viac než pol roka. Jej ťažisko spočívalo v každodennej emailovej komunikácii, priebežne kombinovanej s osobnými stretnutiami v Prahe alebo v Banskej Bystrici, kde obaja učíme na Fakulte výtvarných umení Akadémii umení. Inak Jiří pôsobí ako profesor na Vysokej škole umeleckopriemyslovej v Prahe. Poznáme sa viac ako dvadsať rokov, s Jiřím som spolupracovala na viacerých výstavách, ktoré som kurátorovala. Nedá sa povedať, že by sme o zásadných odborných otázkach expozície, alebo o sprievodných publikačných a propagačných materiáloch viedli dlhé polemiky, založené na rozdielnych názoroch. Ak aj vznikli odlišné pohľady na niektoré otázky, dokázali sme ich vo vzájomnej diskusii pomerne rýchlo a konštruktívne vyriešiť. Jiří je absolútny profesionál, rozhľadený intelektuál a talentovaný umelec, navyše výborný manažér so schopnosťou organizovať množstvo rôznorodých produkčných činností súvisiacich s realizáciou expozície. Okrem týchto spoločných diskusií smerujúcich k realizácii projektu som v spolupráci s Jiřím Přibáňom zostavila rovnomennú publikáciu – čítanku v anglickom jazyku, obsahujúcu päť textov z pera filozofov, sociológov a historika (Zygmunt Bauman, Peter Sloterdijk, Jacques Rancière, Timothy Snyder, Susan Buck-Morss) a sedem nových textov od českých a zahraničných filozofov a teoretikov umenia (Jiří Přibáň, Václav Bělohradský, Miroslav Petříček, Karel Srp, Milena Slavická, Suzana Milevska, Katarína Rusnáková), ktoré boli inšpirované témou Davidovej Apoteózy. Mojou ďalšou povinnosťou ako kurátorky národného pavilónu bolo napísať texty do hlavného katalógu a sprievodcu, ktoré vydal taliansky organizátor bienále, vrátane textov pre všetky propagačné materiály určené pre návštevníkov Pavilónu Českej a Slovenskej republiky a pre webovú stránku. Bola to intenzívna práca trvajúca viac než štyri mesiace.

Ako vnímate prácu generálneho kurátora Bienále Benátky – Okwui Enwezora (na obr. č. 7 zľava)? Podľa Enwezora chce bienále 2015 sviežim pohľadom preskúmať, nakoľko sa zmenil vzťah medzi umením a umelcom.
Prvýkrát som sa stretla s výrazným kurátorským prístupom Okwui Enwezora na výstave súčasného svetového umenia Documenta 11 v Kasseli v roku 2002. Vtedy silno zarezonovala téma postkolonializmu spojená s prezentáciou umelcov z tzv. tretieho sveta, najmä z Afriky, ktorí boli dlhé roky mimo pozornosti západných dejín umenia. Ďalšou dôležitou sférou záujmu na tejto výstave sa stali lokálne problémy v rámci globalizovaného sveta. Enwezor je kurátor, výtvarný teoretik, editor a pedagóg nigerijského pôvodu, dlhodobo žijúci v USA, ktorý od roku 2011 pôsobí vo funkcii riaditeľa Haus der Kunst v Mníchove. Aj v prípade tohtoročného 56. bienále v Benátkach sa zhostil svojej funkcie generálneho kurátora s typicky náročnou ambíciou podať aktuálnu správu o stave súčasného sveta prostredníctvom vizuálneho umenia. Vo väčšine prezentovaných diel ide o kritickú reflexiu dnešnej podoby kapitalizmu a neoliberalizmu, v ktorých umelci a umelkyne poukazujú na viacnásobné krízy prebiehajúce v komplikovanom svete, kde prevládajú veľké sociálne rozdiely a nerovnosť, kde je problémom chudoba, lokálne vojenské konflikty (napr. na Ukrajine) a občianske vojny v Líbyi, Sýrii a na Blízkom východe, ktoré sú spolu so šírením hrozieb a teroristických útokov z tzv. Islamského štátu príčinou utečeneckých a humanitárnych kríz. S uvedenými témami kapitálu a moci súvisia aj otázky vykorisťovania a zneužívania lacnej pracovnej sily, nedôstojné pracovné podmienky v rôznych štátoch globalizovaného sveta, zapríčinené predátorským správaním firiem a korporácií, nehovoriac o ich exploatácii prírody a nešetrnom vzťahu voči životnému prostrediu. Okwui Enwezor správne poukázal na stav dnešného sveta, ktorý zažíva podobný nepokoj, vyvolaný nepriaznivými ekonomickými a politicko-spoločenskými udalosťami, aký bol príznačný pre svet v období pred vypuknutím prvej a druhej svetovej vojny. Obohatením výstavy nazvanej Všetky budúcnosti sveta je prezentácia 136 umelcov z 53 krajín. Z toho 89 umelcov zväčša pochádza z periférie a práve tu v Benátkach má svoju premiéru. Návštevníci majú možnosť zúčastniť sa Živého fóra Aréna, kde sa počas celého trvania bienále číta Marxov Kapitál, prebiehajú diskusie na aktuálne témy, prezentujú sa videofilmy a uskutočňujú performancie. Všetky tieto angažované formy a aktivity rozširujú diskurz umenia o komplexnejšie prístupy a smerujú k úsiliu o pochopenie súčasného zložitého sveta, ktorý charakterizujú mnohé rozpory a zanedbané riešenia akútnych problémov.

Prečo umelec Jiří David neuvažoval aj s dokumentáciou všetkých 20 diel Slovanskej epopeje Alfonsa Muchu v priestore výstavného pavilónu? Nemal v úmysle vytvoriť videoinštálaciu, ktorá by prezentovala celý cyklus Slovanskej epopeje ?
Umelec si programovo vybral jeden Muchov obraz pre svoju novú interpretáciu. Nemalo zmysel dokumentovať formou videoinštalácie celý dvadsaťdielny cyklus Slovanskej epopeje. Nešlo nám o náučný aspekt expozície, ale o analýzu jedného signifikantného diela z uvedeného cyklu, ktorého výstupom je sofistikovaný posun v interpretácii obsahu obrazu vďaka rozšíreniu mnohoznačných významových kontextov v novátorskej vizuálnej koncepcii.  Nebolo by vhodné, aby sa divácka pozornosť sústredená na jedno dominantné dielo, rozptyľovala alebo oslabovala prezeraním videodokumentu ďalších obrazov Muchovho cyklu. Veď nakoniec v publikácii vydanej k výstave je odkaz, že Slovanská epopeja je dlhodobo vystavená vo Veľtrhovom paláci Národnej galérie v Prahe, kam si ju prípadní záujemcovia môžu ísť pozrieť.

Vy osobne vidíte zmysel národa a národnosti ako potenciálny zdroj novej energie, alebo vnímate tento moment ako spomienku, nostalgiu za minulosťou, súčasne napríklad aj ako splynutie rôznych národných identít? Vznikla Apoteóza z určitej potreby sprítomniť si domov aj za jeho hranicami?
Národy vznikali ako produkt istých historických, spoločensko-politických, ekonomických a kultúrnych procesov, emancipačných zápasov či dejinných udalostí. V Európe majú svoje nespochybniteľné miesto etablované národy, ako sú Nemci, Briti, Francúzi, Taliani, Rusi, Poliaci atď. Ale vieme, aký tragický dosah na európske národy mala ideológia nacizmu a rasizmu, ktorá bola príčinou rozpútania druhej svetovej vojny, rovnako poznáme dôsledky podobne krutej komunistickej ideológie, ktorá pracovala s triednou nenávisťou a kolonizovaním národov bývalej východnej Európy po roku 1945, kde sa štyridsať rokov potláčali občianske a ľudské práva a neexistovala demokracia. Nebezpečný je aj nový nacionalizmus, xenofóbia a rasizmus, ktoré boli príčinou rozpadu bývalej Juhoslávie a rozpútania etnických vojen na Balkáne v deväťdesiatych rokoch 20. storočia. Podobné pozadie má aj ukrajinsko-ruský konflikt, kde mocenské ambície autokratického ruského prezidenta Vladimíra Putina zasahujú do vnútorných politických záležitostí Ukrajiny a nehanebne porušujú medzinárodné právo zabraním jej území a rozpútaním vojenského konfliktu. Myslím si, že v súčasnom globalizovanom svete so znakmi multikulturalizmu, kde mnoho ľudí nachádza zaujímavé pracovné príležitosti v rôznych demokratických štátoch, čiže nielen vo svojej rodnej krajine, zohráva dôležitejšiu úlohu otvorená občianska spoločnosť a pocit spolupatričnosti s príbuzne zmýšľajúcimi ľuďmi, ktorí vyznávajú podobné hodnoty. Ľudia môžu mať viac pôsobísk, viac domovov, v ktorých sa pracovne realizujú a otvárajú novým príležitostiam, čo prispieva k ich obohateniu a lepšiemu porozumeniu svetu. Alfons Mucha sa rozhodol namaľovať svoju monumentálnu ságu o Slovanoch z vlastnej iniciatívy na počesť vzniku Československej republiky v roku 1918. Mucha dlhodobo žil v Paríži, na realizáciu svojho vysnívaného diela však potreboval finančné prostriedky, ktoré sa rozhodol ísť si zarobiť do USA. V roku 1910 sa vrátil do Čiech a začal maľovať svoj cyklus.

Jiří David sa opäť prejavil ako progresívny umelec, keď oproti prevládajúcemu abstrakcionizmu celého bienále postavil princíp realistickej výpovede s inovatívnymi prvkami, ktoré celej kompozícii dodávajú súčasný ráz. Aj zhluk množstva postáv vo veľkorozmernom obraze evokuje dynamizmus súčasnej doby, akúsi kolektívnu pamäť národa.
Miestne špecifická inštalácia Apoteóza je dômyselnou kombináciou prázdneho architektonického priestoru pavilónu a komprimovaného koridoru, ktorý sa nachádza v zadnej časti pavilónu. Ten tvorí frontálna biela stena, ktorej vnútornú časť pokrýva zrkadlo v identických rozmeroch Muchovej maľby (480 x 405 cm), ktorá sa odráža na zrkadlovej stene. Môžeme povedať, že prázdny priestor stelesňuje princíp abstrakcie konfrontovaný so sendvičovým koridorom, kde je ústredným prvkom figuratívny obraz. Najdôležitejšiu úlohu v diele hrá vnímavý, rozhľadený a kriticky uvažujúci divák alebo diváčka, ktorého/ktorú inštalácia stimuluje k mnohovrstvovým interpretáciám na úrovni archeológie vedenia a spomienok. Interaktívny zážitok – odraz vlastnej podoby v zrkadle integrovanej do kompozície obrazu, poskytuje divákom nielen bohaté možnosti na zamyslenie, ale aj istý prvok hravosti.

Ako a v čom inovatívne pristupoval Jiří David k dielu Alfonsa Muchu, ktoré detaily by si divák mal všimnúť na čiernobielom obraze Slovanskej epopeje-Apoteózy ?Môžeme si dielo Jiřího Davida vysvetlovať aj ako smútok za minulosťou? Za určitými emóciami, citmi, ideálmi? Ak inovatívne detaily robia dielo súčasným, aký je tu vzťah ?
Smútok za minulosťou, ani stratené ideály, alebo emócie určite netvoria významové vrstvy mnohoznačného obsahu Apoteózy. Naopak, ide o analyticko-kritický postoj k romantickému dielu naplnenému množstvom optimistických, naivných ideálov a mýtov, ktoré sú vo svojej podstate klamné a z odstupu času vidíme, že sa nenaplnili. V podtexte Davidovej reinterpretácie Muchovej maľby môžeme čítať ironizáciu alegorického príbehu – selanky, blížiacej sa svojou ikonografiou i vizuálnym jazykom gýču. Dvadsaťjeden Davidových malých intervencií do kompozície premaľovaného Muchovho obrazu, nazvaných apokryfy vo význame podvrhnutých, falošných motívov, aktualizuje Apoteózu o umelcove komentáre. Prostredníctvom nich sa vyjadruje k umeleckým a politicko-spoločenským problémom v geopolitickom kontexte vymedzenej témy, vrátane reflexie osobných mikropríbehov v časovej osi celého 20. storočia až po súčasnosť. Apokryfy vytvárajú navzájom prepojenú sieť ikonografických motívov, pričom niektoré kladú väčšie, iné menšie nároky na dekódovanie. Môžeme tu nájsť napríklad apokryf – americké zástavy ako citáciu diela Jaspera Johnsa Tri zástavy na mieste, kde aj na Muchovom obraze bola pôvodne americká zástava. To súviselo s historickými reáliami – Clevelandskou dohodou (1915) a Pittsburskou dohodou (1918), ktoré mali rozhodujúci význam pri spoločnom postupe Čechov a Slovákov v boji za národné oslobodenie smerujúce ku vzniku a založeniu Československej republiky. David rozšíril význam americkej zástavy ešte o umelecký kontext s odkazom na západné dejiny umenia. Alebo iný apokryf zobrazuje hajlujúcich Slovanov (Moravanov v kroji), čo je výrazom pokrytectva, alibizmu, zrady, nedostatku sebavedomia a absencie odvahy malého národa, ktorý často podlieha ilúziám a manipuláciám. Nájdeme tu tiež apokryf – portrét Josepha Beuysa, referujúci o príbehu nemeckého umelca, ktorého lietadlo, ktoré pilotoval v službách Luftwaffe počas druhej svetovej vojny, zostrelili nad Krymom, kde ho zachránil kmeň Tatárov. Na ďalšom apokryfe je stvárnená pôvodom srbská umelkyňa Marina Abramović na koni, držiaca bielu zástavu, ktorá dlhodobo žije na Západe. Tento motív vyvoláva asociácie spojené s aktuálnymi úvahami o vlasti, domove a národe, ako aj o úlohe umenia a umelcov vo vzťahu k rozširovaniu nacionalizmu, xenofóbie a ideologickej hystérie politikmi, čo malo tragický dosah na osud obyvateľov na Balkáne. Ďalšia séria apokryfov sa týka osobnejších motívov čerpajúcich z mikropríbehov umelca, jeho rodinného pozadia a úvah zaoberajúcich sa podstatou a zmyslom umeleckej tvorby. Iné apokryfy tematizujú rôzne mýtické motívy a umelé naratívy z histórie Slovanov a konfrontujú ich so súčasnými reáliami geopolitického regiónu strednej a východnej Európy, pričom získavajú ironicko-polemické podtóny.

Zrkadlo je artefakt filozoficky a metaforicky súvisiaci napríklad s ilúziou, vyjadruje vždy pocit niečoho hlbšieho, niečoho, čo odhaľuje aj skryté významy. Aký zmysel má zrkadlo v expozícii Apoteózy Jiřího Davida ?
Zrkadlo je v mentálnom kontexte diela významnou metaforou, pretože príjemca sa stretáva so znepokojujúcim pohľadom na svoju vlastnú identitu na pozadí histórie, čo ho vyzýva k viacnásobnej sebareflexii a introspekcii.

Redukciou pôvodných farieb, odbúral Jiří David aj zvýraznenie určitých obsahových významov daného diela…človek sa ocitá pred obrazom sám – ako živý súčasný farebný Slovan, ako individualita, jedinec. Je tom zrejme zašifrovaný aj určitý prehodnocovací proces zaužívaných pojmov akými sú domov, vlasť, národ, štát, slovanstvo, či história Slovanov?
Finálnym výstupom Jiřího Davida je premaľovaný Muchov obraz v čiernobielej verzii, kde umelec prostredníctvom farebného posunu naznačuje, že prišlo k sémantickej zmene – vyblednutiu pôvodného obsahu obrazu. David cez filter bohato rozvinutej obrazovej narácie stimuluje príjemcov k reflexiám o relevantných témach, ktoré súvisia s dynamickými zmenami politickej, ekonomickej a sociokultúrnej reality v histórii 20. storočia v regióne strednej a východnej Európy s presahom do súčasnosti, a kladie im otázky súvisiace s prehodnotením významov, ako domov, vlasť, národ, štát, história Čechov a slovanského etnika. Tým sa Apoteóza stáva aj časovo špecifickou inštaláciou s odkazmi na minulosť a súčasnosť v širších reláciách, kde sa prelínajú lokálne a globálne problémy.

Myslíte si, že nezainteresovaní pozorovatelia, diváci, ako sú príslušníci iných, ako slovanských národov môžu toto dielo, expozíciu Jiřího Davida pochopiť? Ako na to reagovali médiá?
Počas prvých dní otvorenia bienále sme mali mnoho pozitívnych reakcií zo strany kurátorov, galeristov, výtvarných kritikov a novinárov. Rovnako v českej a slovenskej tlači sme zaznamenali recenzie, ktoré hodnotili expozíciu kladne. Veľmi nás potešilo, že britský server The Guardian zaradil Davidovu Apoteózu medzi pätnásť najlepších diel na bienále. Keďže výstava trvá do 22. novembra 2015, predpokladám, že recenzie a kritiky ešte budú pribúdať. Každý názor, každý postreh je vítaný a prispieva k pluralite názorov o diele, ktoré vypovedá o mimoriadne členitej a mnohoznačnej téme.

Myslíte si, že byť Slovanom, je dnes už iba ilúzia ? Novodobý “Kristus”, ako to vyznieva z Apoteózy Jiřího Davida má rozpažené ruky a trpí jedine tým, že je živý človek, je bez afektov, ale predstavuje určitú extázu človečenstva…Môže byť aj Slovan, aj príslušník iného národa, je to moderný mladý muž.
Idea slovanstva, panslavizmu bola jedným z mýtov 19. storočia, ktorý sa nikdy reálne nenaplnil. Považujem ho za číry anachronizmus. Zoberme si napr. brutalitu jedného slovanského národa – Rusov, uplatňovanú voči iným slovanským národom, ako sú Poliaci alebo Ukrajinci, a to nielen v histórii, ale aj v súčasnosti. Rovnako dobre známym faktom je, že po revolučných prevratoch v roku 1989 slovanské národy sa prioritne orientovali na Západ a pri získavaní lepších príležitostí v západných štátoch sa namiesto prejavu slovanskej spolupatričnosti prejavoval medzi nimi často neľútostný konkurenčný boj. Ale je tiež pravda, že dobrá kultúrna spolupráca sa rozvíja v oblasti vizuálneho umenia medzi Českom, Slovenskom, Poľskom a viacerými novovzniknutými štátmi bývalej Juhoslávie, avšak bez akcentovania témy alebo atribútov Slovanstva.

Patrí Apoteóza výlučne slovanským vnímateľom, myslím teraz na jej obsah, ktorý David vo svojej koncepcii sleduje, podľa citátu Karla Marxa “Problém nie je v tom oslobodiť sa od našich ilúzií, problém je v tom oslobodiť sa od situácií, ktoré si vyžadujú ilúzie”. Môžete to nejako bližšie špecifikovať – napríklad na Davidovej Apoteóze?
Apoteóza je adresovaná odbornej verejnosti i širokému okruhu divákov. Všetkým tým, ktorí sú ochotní podstúpiť dobrodružstvo uvažovania o danej problematike. Čítanie diela vyznačujúceho sa bohatou škálou mnohoznačných a nejednoznačných významov bude zrejme klásť väčšie nároky na neslovanských vnímateľov. Ale výstižne komentovaná videoprehliadka Apoteózy v Pavilóne Českej a Slovenskej republiky angloafrickou umelkyňou Soniou Boyce ma presvedčila, že pre vnímavého, rozhľadeného diváka, to nemusí byť až taký problém. Expozícia tak testuje mieru empatie a intelektuálneho vzhľadu odborného a širšieho diváckeho publika do prezentovaného spektra problémov, ktoré ich môžu motivovať k mnohorakým úvahám o komplikovanosti globalizovaného sveta. Jiří David citátom Marxovho výroku poukazuje na permanentné zlyhania národov, ktoré často podliehajú falošným ilúziám, mýtom a manipuláciám. Hovorí o nebezpečenstve klamlivých ideológií a sociálneho inžinierstva, ktoré zväčša končili tragicky pre tých, čo im uverili.

Autor Jiří David neustále polemizuje, či už sám so sebou, alebo s nami vnímateľmi, s našimi vnemami… 
Autor reflektuje vo svojom mnohovrstvovom diele celý rad relevantných tém súvisiacich s historickou, kultúrnou a kolektívnou pamäťou a s otázkami rozdielneho chápania významu pojmov vlasť, domov, národ a patriotizmus. Situuje ich do konkrétnych geopolitických a spoločensko-kultúrnych reálií 20. a 21. storočia. David tematizuje tieto otázky v metaforickom vizuálnom jazyku a zamýšľa sa nad zmyslom, konštruovaním a vyprázdňovaním obsahu pojmov domov, vlasť a národ. V tomto rámci konfrontuje minulosť a súčasnosť, v ktorej permanentne zažívame anestetizovanie (znecitlivenie) každodenného života médiami a politikou. Cieľom je revizionistické čítanie moderných a súčasných dejín, politiky, kultúry, umenia, s čím súvisí celý rad vytvorených mýtov.

* * *

Jiří David (1956) je jedným z najvýraznejších predstaviteľov súčasného českého vizuálneho umenia, ktorý sa stal známym vďaka svojej rôznorodej a bohatej tvorbe nielen doma, ale i na mezinárodnej scéne. Jeho tvorivými oblasťami sú maľba a intermediálne umenie – fotografia, inštalácia a diela ve verejnom priestore. Davidov autorský prístup sa vyznačuje vysokou mierou osobnej angažovanosti s ambíciou podať viacvýznamovú správu o aktuálnych socio-kultúrnych a politických problémoch doby. Je typom autora, ktorý sa snaží vytrvalo hľadať invenčné a novátorské vizuálne riešenie a svojimi dielami neustále klásť kritické otázky, čím napomáhá divákom k lepšej orientácii v dnešnom komplikovanom svete. David pravidelne vystavuje v Českej republike i v zahraničí a jeho diela sú zastúpené v zbierkach mnohých prestížnych tuzemských i mezinárodných inštitúcií (napr. v Národnej galérii v Prahe, v Galérii hlavného mesta Prahy, v Ludwigovom Múzeu-Museum of Contemporary Art in Budapest, Museum of Moderner Kunst Stiftung Ludwig Wien, The Art Institute of Chicago a v ďalších).

Katarína Rusnáková vyštudovala vedu o výtvarnom umení na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave (1983). Po skončení študijného pobytu na Katedre estetiky a vied o umení FF UK (1983 – 1985) pracovala na Útvare hlavného architekta mesta Žiliny (1986 – 1990), bola kurátorkou Považskej galérie umenia v Žiline (1990 – 1991), neskôr jej riaditeľkou (1992 – 1997), pôsobila ako nezávislá kritička a kurátorka, v rokoch 1999 – 2000 bola riaditeľkou Zbierky moderného a súčasného umenia (Veľtrhový palác) Národnej galérie v Prahe a od roku 2003 do 2005 bola vedeckovýskumnou pracovníčkou Inštitútu umenia a vedy na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Od roku 2006 je vedúcou Katedry teórie a dejín umenia Fakulty výtvarných umení na Akadémii umení v Banskej Bystrici. Titul Ph.D. získala na Filozofickej fakulte Univerzity Palackého v Olomouci (2009). Venuje sa výskumu svetového a slovenského vizuálneho umenia druhej polovice 20. storočia a 21. storočia, najmä videoumeniu, digitálnemu umeniu a rodovým otázkam. Bola kurátorkou viac ako päťdesiatich výstav doma i v zahraničí, napr. Aspekte/Positionen 50 Jahre Kunst aus Mitteleuropa 1949 – 1999, Museum Moderner Kunst Stiftung Ludwig Wien (1999) s reprízami v Budapešti, Barcelone a Southamptone, česko – slovenská expozícia Pozvanie na návštevu na 49. bienále v Benátkach (Ilona Németh, Jiří Surůvka) v roku 2001, Jiří David – Apotheosis, Pavilón Českej a Slovenskej republiky, 56. bienále v Benátkach (2015).

(Zdroj: Rozhovor zrealizovala Mária Kovalčíková, Fotografie z archívu kurátorky expozície Kataríny Rusnákovej)