Božie Srdce pomáha v zrkadlovom objekte k meditácii

Piešťany, Admin – Projekt pod názvom UMENIE DUCHA od roku 2011 vytvára priestor pre diela súčasného umenia, ktoré odzrkadľujú kresťanské posolstvo. Navracia ich do chrámu, kde kvalitné súčasné umenie – z rôznych dôvodov – často chýba. Diela, ktoré sú pravidelne prezentované v medzipriestore pred vstupom do chrámu, vytvorili súčasní renomovaní umelci ako súčasť svojej voľnej tvorby, nezávisle od objednávok a konkrétnych priestorov. Odzrkadľujú výtvarný názor umelca, ako i jeho osobné a osobité duchovné svedectvo.

Religionista Mircea Eliade považuje vstup do chrámu za hranicu, územie, kde sa uskutočňuje prechod zo sveta profánneho do sveta posvätného. Slúži ako miesto modlitby, ktoré denne navštevujú mnohí veriaci. A práve vystavené diela majú napomáhať meditácii. Ponúkajú nám možnosť preniknúť do hĺbky posolstiev, ktoré nám umelci prinášajú novým a často aj netradičným spôsobom. Ich cieľom totiž nie je ilustrácia zobrazovaných tém, ale ich pretlmočenie do aktuálneho jazyka, ich vypovedanie novým spôsobom. Môžu nás osloviť svojím estetickým pôsobením, ale aj vyvolávať otázky a pozývať nás tak pod povrch, do hĺbky, k významu zobrazovaného. Výstavy umeleckých diel v chráme nám tak ponúkajú možnosť objaviť nové rozmery tvorivosti, ale najmä zamyslieť sa nad posolstvami kresťanskej viery z iných uhlov pohľadu. Takýmto spôsobom nám môžu pomôcť novou inšpiráciou prehĺbiť náš vzťah k Bohu.

V minulosti bola práve Cirkev významnou podporovateľkou umenia. Vytvárala priestor pre tvorbu tých najprogresívnejších umelcov svojej doby. Toto puto sa prerušilo v 19. storočí, keď umelci prestali byť viazaní na objednávateľov a začali hľadať nové témy a spôsoby vyjadrenia. Na druhej strane, Cirkev, až na niektoré výnimky, stratila kontakt s umeleckou scénou. Na Slovensku nebola počas minulého režimu výstavba chrámov vo väčšom rozsahu možná a kvalitné umelecké diela v interiéroch chrámov, vznikajúcich po roku 1989, sú tiež skôr výnimkou. Obnovenie vzájomného dialógu umenia a Cirkvi a vytvorenie priestoru pre ich komunikáciu preto v súčasnosti naďalej ostáva otvorenou výzvou.

Ladislav Čarný: Božie Srdce, 2016

Symbolom a zdrojom Božieho milosrdenstva, ktoré máme osobitným spôsobom možnosť prežiť počas aktuálneho jubilejného roka, je Ježišovo srdce. Úctu k Božiemu milosrdenstvu šírila svätá Faustína Kowalská (1905-1938), ktorej sviatok si pripomíname 5. októbra. Je známa ako apoštolka Božieho milosrdenstva, ktorého sviatok sa slávi vždy v nedeľu po Veľkej noci. Tento Sviatok zaviedol pápež, sv. Ján Pavol II. pre celú Cirkev, keď v roku 2000 kanonizoval aj Faustínu. O tomto dni sa vyjadril, že bol najšťastnejším dňom jeho života, a sám odišiel z tohto sveta v predvečer sviatku Božieho milosrdenstva.

Aj v histórii umenia poznáme viaceré zobrazenia Božieho Srdca, ktoré našli svoju odozvu aj v ľudovej zbožnosti. Známy obraz Božieho milosrdenstva bol inšpirovaný zjaveniami sv. Faustíny a pôvodne ho namaľoval maliar Evžen Kazimirowski v roku 1934. Z Ježišovho srdca vychádzajú dva lúče: biely a červený – predstavujú krv a vodu, ktoré vyšli z jeho srdca na kríži, keď ho prebodol stotník (krv predstavuje život duše a voda jej očistenie). V kvalitnejších aj menej kvalitných prevedeniach ho nájdeme v každom chráme a uctievaný je v mnohých domácnostiach.

Rozmery Božieho milosrdenstva reflektovali a reflektujú umelci aj v dnešnej dobe. Ladislav Čarný ho vyjadruje prostredníctvom fenoménu svetla. Svetlo je zástupným symbolom Božieho pôsobenia, ktorého vlastnosti dômyselne využívali napríklad aj stavitelia gotických katedrál. V zrkadlovom objekte pracuje s črepmi zrkadla, z ktorých skladá nový obraz, v duchu biblického „Teraz vidíme len nejasne, akoby v zrkadle; no potom z tváre do tváre. Teraz poznávam iba čiastočne, ale potom budem poznať tak, ako som aj ja poznaný.“ (1Kor, 13,12) V zrkadle sa odráža tvár diváka, ktorý je tak pozvaný k sebareflexii a k transcendencii videného.

V tvorbe pracujete s premenlivými fenoménmi, akými sú svetlo a tieň, od ktorých výsledné pôsobenie diela na diváka závisí. Aký význam má pre Vás v tvorbe procesuálnosť a premenlivosť materiálov?

„Všetko v našom svete je v procese – procesuálne umenie môže na to len upozorniť, tým že proces ukáže v kondenzovanej podobe. Procesom je aj približovanie sa diváka k obrazu, jeho pohľad (a v tomto prípade aj jeho odraz) v ňom. Obraz môže diváka vťahovať, koncentrovať do určitého bodu (alebo aj naopak). Aj táto stránka výtvarného umenia pracuje s významom, môže niesť posolstvo.“

————————————————————————————————————————————–

Ladislav Čarný (*1949, Žilina) študoval maľbu na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (prof. Peter Matejka). Patrí k predstaviteľom umeleckej generácie, ktorá vstupovala na neoficiálnu výtvarnú scénu, v polovici 70. rokov 20. storočia. Jeho tvorba vychádza z analytických a konceptuálnych tendencií. Od maľby a kresby sa jeho záujem postupne presunul na médiá, ako je zrkadlo, objekt, video, inštalácia, procesuálne umenie. Reflexia kresťanstva je jednou z tém, ku ktorým jeho tvorba odkazuje. Vystavuje na samostatných a kolektívnych výstavách doma i v zahraničí, jeho tvorba je zastúpená v galerijných aj súkromných zbierkach. Je držiteľom Ceny Fra Angelica (2016), žije a tvorí v Bratislave.

(Zdroj: Leopold Slaninka, riaditeľ Jezuitského pastoračného centra; Pripravila: Valéria Nagyová)

„Oslavujte Pána, lebo je dobrý, lebo jeho milosrdenstvo trvá naveky.“ (1Krn, 16,4)