S tabletom na cestách medzi Bratislavou, Londýnom a Amerikou

BRATISLAVA/ADMIN – Ministerka kultúry Ľubica Laššáková ocenila  Cenou ministerky kultúry SR za rok 2019  24. 2. 2020 vo Dvorane Ministerstva kultúry SR v Bratislave jedenásť profesionálnych umelcov v siedmych kategóriách.

Medzi ocenenými boli: Marilena Halászová – choreografka, Jozef Šimonovič – herec, Alexander Halvoník – literárny kritik, Titusz Tóbisz – operný spevák, Eva Bláhová – pedagogička vokálnej interpretácie, Stanislav Dusík – grafik a ilustrátor (in memoriam), Nina Poláková a Roman Lazík – baletní sólisti Viedenského štátneho baletu, Petra Štefanková – ilustrátorka a režisérka animovaného filmu, Vladimír Franc – rozhlasový hudobný redaktor, Pavel Babka – zakladateľ galérie insitného umenia v Kovačici. Autorom skleného artefaktu Ceny ministerky kultúry SR za rok 2019 v oblastiach profesionálneho umenia je špičkový sklársky výtvarník Palo Macho.

Cenu ministerky kultúry SR za rok 2019 získala aj grafická dizajnérka, ilustrátorka a režisérka animovaného filmu Petra Štefanková, a to za výnimočný dlhoročný prínos v oblasti medzinárodnej prezentácie slovenského výtvarného umenia v zahraničí. Pri tejto významnej a slávnostnej atmosfére sme jej položili niekoľko otázok.

Čo ti priniesla táto cena a aký má dosah, dopad na ďalšiu tvoju iniciatívu v oblasti umenia?

Veľmi si vážim spomínané ocenenie, je to naozaj pocta a povzbudenie. Istým spôsobom je to aj záväzok a pocit zodpovednosti. O to dôležitejšie je, aby som sa teraz sústredila na projekty, ktoré mám v pláne.

Aké ceny si za svoju tvorbu ešte dostala a ktorú si najviac vážiš?

Doposiaľ je to 20 medzinárodných ocenení – v Nemecku, Anglicku, Austrálii, USA, Taliansku, Argentíne, v Japonsku a na Slovensku. Najväčší význam pre moju prácu v zahraničí doteraz mali dve ceny – cena 4Talent od britskej televízie Channel4 a prijatie za člena v Kráľovskej spoločnosti umení v Londýne. V Japonsku mi udelili ocenenia starosta mesta Hirosaki a jeden z najvýznamnejších a svetoznámy japonský počítačový umelec, Yoichiro Kawaguchi. Vytvoril napríklad koncertujúceho hudobného robota. Ocenenie Ministerky kultúry je o to cennejšie, že je udelené na domácej pôde.

Ilustrovala si viaceré knihy. Ako si sa k ich zadaniu vlastne dostala? 

Knihy, ktoré som kompletne ilustrovala vyšli z mojej iniciatívy. Moje malé more som si napísala, ilustrovala a aj vydala. K ďalšej spolupráci som oslovila pani spisovateľku a prekladateľku Máriu Štefánkovú, ktorá napísala básničky ku knižke My už vieme všeličo. Tretia detská kniha, Čmáranica a Machuľa, má opäť pôvod v mojej hlave, keďže som autorkou námetu a ilustrácií. Vymyslela som obe hrdinky príbehu a jeho štruktúru. Mária mi pomohla prepísať text do zvučnejšej literárnej formy.

Ako si získavaš kontakty v zahraničí? Iste je to náročné, keď pôsobíš najmä na Slovensku…

Zahraničných klientov hľadám rôznym spôsobom, či už na internete – publikovaním portfólia na webe, písaním článkov a rozhovorov na portáloch v angličtine, cestovaním po konferenciách v USA. Tiež som sa prezentovala na trhu ilustrátorov v spolupráci s The House of Illustration v Londýne. Bola som súčasťou dvoch významných výstav ilustrácií v priestoroch školy London College of Communication. Realizujem aj prezentácie alebo prednášky a diskusie, napríklad na Pecha Kucha Night v Brightone či v DOX Center for Contemporary Art v Prahe.

Aké rozprávky ťa zaujímajú pri tvorbe knižných ilustrácií, čo by si chcela ešte ilustrovať, máš konkrétne tipy?

Mám veľa nápadov, takže ak rozmýšľam nad ilustrovaním, väčšinou je to vlastný text alebo námet. Ak by to niekedy bolo možné, tak by som najradšej ilustrovala typ literatúry akú píše Neil Gaiman. V obľube mám fantastiku, ale všeobecne aj literatúru pre mladých dospelých tzv. Young Adult. Páčili sa mi série od Brandona Mulla (Čaroles) a Natalje Ščerba (Časodejovia).

O akú literatúru ide v prípade Neila Gaimana, ktorého si spomínala?

Mám veľmi rada Gaimanovu knihu Nikdekoľvek odohrávajúcu sa vo vymyslenom svete Londýnskych ulíc, tituly ako Záhrobná kniha a Oceán na konci ulice, jeho detské knihy Coraline, Bláznivé vlasy. Sú vždy trošku strašidelné, plné tajomstiev, napätia, akcie a fantázie. Láka ma aj komiks, Gaiman sa preslávil sériou Sandman.

     

Najväčšia medzinárodná prehliadka ilustrácií býva každé dva roky v Bratislave – Bienále ilustrácií (BIB). Ako ilustrátorka si sa na tejto výstave zúčastnila. Kedy to bolo a  s akou knižkou, či vystavenými ilustráciami? Aké máš plány s inštitúciou Dom umenia pre deti – Bibiana, akú máš s nimi spoluprácu, možnosti vystavovania a prípadne aj možnosti uskutočnenia svojich projektov s detskou literatúrou…

Zúčastnila som sa BIB 2017 s knihami My už vieme všeličo a Moje malé more. Bienále má medzinárodný ohlas a význam, preto je zaujímavé byť súčasťou tejto rozsiahlej výstavy. V Bibiane som viackrát vystavovala, v rámci kolektívnych výstav. Pán Marián Potrok zorganizoval moju samostatnú výstavu Kino spod vankúša. Od Bibiany a IBBY sme dostali cenu Najlepšia kniha jari 2018 za knihu Čmáranica a Machuľa.

Niektoré rozprávky si napísala sama. Čo ťa napĺňa viac, tvoje literárne aktivity, alebo ľahšie ilustruješ tie, ktoré píšu iní spisovatelia?

Ani jedno z toho nie je ľahšie od druhého, oba zámery si vyžadujú svoj prístup. Cudzí text treba preštudovať, pochopiť a vedieť prerozprávať do obrázkov. Zvýrazniť to, čo by malo byť zjavné okamžite pri listovaní knihy z celého príbehu. Keďže som cudzie texty ilustrovala väčšinou len pre časopisy, musím sa viac zamerať na knižnú ilustráciu s využitím spisovateľovho textu.

Nechcela by si napísať aj rozprávku o sebe a svojich cestách? Ako o ilustrátorke cestovateľke?

Niečo podobné by som rada realizovala, ale zatiaľ nebudem konkrétna.

Pri spôsobe tvojej tvorby sú dôležité aj technické počítačové zručnosti. V akých programoch sa najčastejšie pohybuješ a aký druh tvorby v nich robíš? Stáva sa, že môžeš kombinovať aj ručne robenú kresbu s počítačom? Je takáto prax u nás zaužívaná, robí to ešte niekto? 

Samozrejme, kombinujem aj kresbu na papier s počítačom veľmi často. Papier mi stále poskytuje väčšiu voľnosť než obmedzená plocha tabletu. U nás aj v zahraničí je to bežná prax, či už samotná digitálna grafika a ilustrácia alebo jej kombinácia s tradičnými technikami. Používam najčastejšie Adobe Illustrator, Photoshop, ale aj programy určené pre tablety – Procreate a ArtStudio.

 

Ak sa môžeš porovnať s inými, ktorí pracujú počítačom, ako sa vidíš?

Softvérové možnosti sa stále vyvíjajú dopredu, takže ich treba sledovať a skúšať nové funkcie. Nerada by som sa porovnávala s inými, konkurencia v tejto oblasti je však veľmi silná.

Zaujímajú ťa aj bežné jednoduché a každodenné veci a situácie, ako napr. doprava, veľké informačné systémy na letiskách, v reštauráciách a pod. ? Vo svojich návrhoch často riešiš aj orientačnú znakovú mytológiu prostredníctvom tvojich logotypových postavičiek, v ktorej uplatňuješ výlučne štylizovaný a pre teba typický spôsob konštruktívneho vyjadrenia pragmatických úkonov a dejov…kde všade uplatňuješ takéto nápady?

V grafickom dizajne sa venujem napríklad tvorbe značiek, logotypov a brandingu. V roku 1999 som vyhrala súťaž na logotyp Európskej konferencie ministrov dopravy CEMT 2000, ktorý oficiálne používala aj ako pečiatku Pošta Praha 012-Hrad. Známy je aj môj logotyp Slovensko-českého ženského fondu. Pre anglický luxusný časopis som realizovala typografiu mien významných osobností ako britská milionárka Dawn Gibbins, top modelka Adriana Sklenaříková-Karembeu, fotograf Filip Kulisev. Vytvorila som logo pre filmovú spoločnosť Light Dog Films z Los Angeles a značku americko-českej fotografky Petry Terovej – Pandora’s Box Photo Studio. Som autorkou propagačných materiálov k muzikálu Adam Šangala Divadla Andreja Bagara v Nitre v réžii Jozefa Bednárika.

Ako prepájaš tieto dva rozdielne póly, fantáziu a dizajn? V tvojej tvorbe sú dosť podobné, niekedy sa prestupujú. Chystáš sa uvoľniť svoju fantáziu tak, aby sa zmenil tvoj vyjadrovací svet nielen vo voľnej tvorivosti? Alebo si chceš držať vyslovene celistvú jednotu vyjadrenia, svoj štýl v každej oblasti výtvarného prejavu?

Rada experimentujem, takže môj štýl je už teraz dosť eklektický, nielen čo sa týka techník, ale aj grafického znázornenia. Rada prispôsobujem svoju tvorbu zadaniu a publiku, záleží teda či ide o dielo pre deti alebo dospelých. Aj keď vlastný rukopis je pritom pre mňa najdôležitejší, nechcem kopírovať iných ani dôsledne sledovať módne trendy. Snažím sa o určitú nadčasovosť a tiež o to, aby moja práca mohla prekračovať hranice viacerých území. Musí byť teda v niečom univerzálna a jedinečná.

Bola si na pobyte v Los Angeles, v Amerike… Čo sa ti podarilo  realizovať, vytvoriť na tomto kontinente? Aké sú tam možnosti v oblasti animovanej tvorby do filmu, v oblasti  reklamy, dizajnu, ilustrácie a aká je s nimi spolupráca?

V Los Angeles som sa prezentovala v rámci konferencie ICON pred tamojšími objednávateľmi ilustrácií. Bola som súčasťou kolektívnej výstavy digitálneho umenia v Hollywoode – Common Ground 2010 o ekológii. Neskôr som v L. A. opäť vystavovala počítačovú grafiku v známej galérii Los Angeles Center for Digital Art. Čo sa týka Hollywoodskeho filmu, ten vznikal v spolupráci s tímom v Londýne, a tak som mala možnosť tvoriť dizajn objektov a pozadí do animovaných titulkov ku Kúzelnej opatrovateľke 2 (Nanny McPhee Returns). Keď som potom navštívila štúdio Universal Pictures osobne, na ich budove práve visela veľká reklamná plachta propagujúca tento film. Bol to príjemný pocit, môcť v tej chvíli povedať, že aj ja mám na ňom z časti svoj podiel.

Na odovzdávaní cien na MKSR vizuálne zapôsobilo tvoje slávnostné oblečenie, bolo originálne. Na FB si písala, že podporuješ aj mladých návrhárov a lokálnych remeselníkov a výrobcov, je to zaujímavý nápad. Prostredníctvom šiat sa stávaš chodiacim umením – objektom. Vidno to aj v outfitoch, pestrých graficky aj farebne potlačených látkach inšpirovaných tvojimi vlastnými ilustráciami. Máš rada pocit akejsi zvláštnej odlišnosti, alebo ťa to prepája užšie so svetom, ktorý vytváraš v 3D počítačových animáciách a kresbách?

Dnes, keď existujú sociálne a masové médiá dávajú priestor väčšiemu množstvu tvorcov, umelec musí byť zaujímavý a trochu vyčnievať z radu aj ako osobnosť na prvý pohľad. Pomáhajú mi pritom vlastné šaty, ktoré som si dala ušiť podľa svojich návrhov s farebnou alebo čiernobielou potlačou – záznam vlastnej duše, ktorú viditeľne nosím. Ak je termín podujatia veľmi blízko, vtedy sa to samozrejme nedá vopred pripraviť. Preto som pred oceňovaním na Ministerstve kultúry oslovila mladú módnu návrhárku Petru Kovacs. Dodala mi svoj krásny vyšívaný top, ktorý vyjadruje jej humor i technickú zručnosť. Súhlasí to s mojou predstavou toho, aké by výtvarné umenie malo byť. Malo by vedieť oslovovať publikum a zároveň byť esteticky i remeselne na vysokej úrovni.

Čo si sľubuješ od maliarstva, ktorému si sa začala venovať? Považuješ ho za relax, podvedomé spontánne zachytenie toho čo cítiš, vidíš alebo prežívaš? Uvažuješ aj o tom, že sa tvoja maľba môže umiestniť v architektúre? V maľbe zrejme riešiš iné témy ako pri ilustrácii?

Maľbu som „objavila“ vlastne len pred niekoľkými rokmi, skúšala som si tradičné techniky a rozmýšľala, čo mi bude sedieť najlepšie. Nakoniec som sa našla v akrylovej figurálnej maľbe. Zaujíma ma na nej najmä proces a jeho vplyv na moje vnútorné prežívanie – keď zvládnem namaľovať vizuálne zaujímavý obraz, dostanem sa do eufórie a to pre svoj život jednoducho potrebujem. Samozrejme, je pre mňa dôležité, že som na túto časť mojej tvorby začala mať pozitívne ohlasy a objavili sa aj prví klienti. Maľba nie je pre mňa spontánny proces, keďže je dômyselne vymyslená a naskicovaná vopred. Treba zvládnuť figúru, kompozíciu aj farebnosť a abstrakciu používam len pre doplnenie scény. Hlavný námet je teda veľmi konkrétny a má až ilustratívny charakter.

Keď sa porovnávaš so svojimi mužskými kolegami, priateľmi a spolupracovníkmi, máš pocit, že musíš byť vytrvalejšia a odolnejšia  v zmysle čakania na rôzne príležitosti, ako oni? Verím, že v umení zväčša nefunguje patriarchálny princíp uplatňovania sa a uprednostňovania svojich tvorivých ambícií, ale rada si to upresním.

Čítala som viacero zahraničných článkov o tom, že štatisticky ženy tvoria menšie percento vystavovaných autorov v galériách. Preto vznikli prevažne v USA rôzne iniciatívy na podporu ženského umenia, múzeá a galérie, ktoré sa programovo začali venovať ženám-výtvarníčkam a tiež zberatelia alebo skôr zberateľky umenia a filantropky, ktoré ich aj finančne podporili.

Ako je to v uplatňovaní sa jednotlivých krajín na trhu umenia? Sú niektoré viac, či menej preferované, alebo rozhoduje vyslovene predovšetkým invencia, talent a nápaditosť?

Moja skúsenosť hovorí o tom, že pokiaľ pôsobím priamo zo sídla v niektorých západných krajinách, mám oveľa silnejšiu a jednoduchšiu pozíciu na svetovom trhu. Spolupráca na poli umenia medzi Veľkou Britániou a USA je veľmi intenzívna a ukázalo sa to aj na mojich objednávkach, ktoré prišli počas pobytu v Londýne.

Ďakujem za rozhovor.

(Zdroj: Rozprávala sa Mária Kovalčíková, výtvarná teoretička a výtvarníčka; Pripravila: red.)