Trinásta komnata svetov a snov Štefana Poláka

BRATISLAVA/ADMIN – Akademický maliar Štefan Polák patrí k významným predstaviteľom umeleckej generácie, ktorá v polovici osemdesiatych rokov 20. storočia vniesla do našej maliarskej aj sochárskej tvorby nové obsahové posolstvá a vizuálne vyjadrovacie prvky. V rokoch 1971 – 1977 študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave u profesora L. Čemického a docenta F. Gajdoša. Po ukončení štúdií tu pôsobil ako pedagóg na Katedre maliarstva. Neskôr sa rozhodol pre slobodné povolanie.

Fascinácia Parížom

Inklinácia k európskej kultúre ho zaviedla v r. 1982 do Paríža, mekky svetového výtvarného umenia. Umeleckú atmosféru nasával na École Nationale Supérieure des Arts Décoratifs, v blízkosti takých osobností ako prof. Zao Wou-ki, spolupútnik Pabla Picassa, a tiež prof. P. Grenier. Neskôr, po roku 1989, sa do Francúzska často vracal, žil tam, tvoril i vystavoval.
Očarila ho tamojšia príroda – od Álp až po Atlantik. A doslova úžasom ho naplnilo „L’art de vivre“ – umenie žiť, ktoré v sebe zahŕňa aj formovanie krajiny, architektúru, medziľudské vzťahy, šarm francúzskej kuchyne…
„Paríž je mesto plné farieb, vôní, nebezpečenstva,“ vyznáva sa. „Človeka poznačí na celý život. Denne sú tam desiatky vernisáží, prezentácií, stretnutí, napríklad v Cité des arts. Je to čosi ako kultúrny koláč, pestrá paleta ľudí, ktorí spolu vytvárajú atmosféru slobody, uvoľnenosti a tvorivosti.“
Imponovalo mu oslobodenie mysle a zdôraznenie sily podvedomia, čo zachytáva sny, pocity a myšlienky. Oslovila ho fantazijná stránka týchto umeleckých tendencií – predovšetkým možnosť slobodne sa ponoriť do vlastnej tvorby, kamsi hlboko do seba a poryvov svojej duše.

Osudový informel art

Postupne sa vykryštalizoval jeho príklon k fantazijnému realizmu a informelu. Snažil sa poznávať múdrosť starých kultúr a filozofov, s myšlienkami ktorých sa stotožňoval. Chcel prísť na koreň vlastného ľudského a umeleckého pôvodu. Hľadal príčiny a zdôvodnenia, analyzoval a skúmal výsledky objavených právd. Svoju podstatu, prirodzené emócie, spontánne reakcie, slobodu mysle. Vznikli obrazy Infarkt myokardu, Proti prúdu, Modrý krucifix, Vôňa letnej trávy… a mnohé pred nimi.

Pre mňa je výtvarné umenie naplnením života. Keď tvorím, mám pocit, že žijem.

Náhodné zhluky farieb vyjadrujú konkrétny stav mysle, ktorý maliar cíti a ktorý potrebuje vypovedať cez obraz. Avšak v konečnom výsledku prichádza na scénu racionálny
prvok, ktorý všetko koriguje a celému citovému vzplanutiu dodáva vysvetlenie a charizmu čistej ľudskej pokory a dôstojnosti (Intímne rozhovory o maľbe, Tichý prelet nad záhradou vlastných snov).
Ako to cíti on sám? „Spontánnosť v umení je veľmi dôležitá, ale musí byť korigovaná talentom, skúsenosťou a racionalitou. Obrazy vznikajú v hlave, na plátne sa odohráva ich realizácia. Chvíle inšpirácie a uvoľnenosti prichádzajú náhle a nečakane. Človek preto neustále pracuje v očakávaní týchto chvíľ. Oscilujem medzi art informelom a figuratívnou maľbou. Nerobím medzi tým rozdiel a keď mám pocit, že som povedal, čo som chcel, končím.“

Farby i tvary vnemov, snov, zážitkov

Štefan Polák začína každý deň „boj o život“ každého nového obrazu, sochy, skice aj väčšej monumentálnej predstavy. Začína svojou rannou meditáciou, v ktorej sa zoznamuje s novým dňom a odovzdáva svoje bytie univerzu, aby z neho spätne načerpal životodarnú energiu, inšpiráciu a pokoj, ktorými posvätí každé nové umelecké dielo.
Umelec začína najprv objavovať priestor, „fasádu príbytku“, na ktorú túži zachytiť určitý svoj vnem, náladu, vášeň, radosť, pocit, portrét momentu, sekundy dňa alebo noci, erotický aj fantazijný sen alebo skutočný zážitok, odtlačok svojej podoby alebo skôr svojho vnútorného rozpoloženia. Z farebnej „omietky“, zo spleti štruktúr vykúka tvár, niekedy prekvapená, že ju práve odhalil – bez príkras, len tak, nepripravenú pózovať maliarovmu oku.
Niekedy rozloží na plátno v perspektívnom úbežníku farebné dlaždice, simulujúce fiktívnu šachovnicu, na ktorej cítime v modrasto chvejivej hmle prichádzajúceho jazdca, ktorého stopy vedú priamo ku kráľovi. Vo vzduchu visí otázka: hra sa ešte len začína alebo končí? Dej nie je podstatný; obraz už dýcha svojím tajomným dychom, niečo sa odohralo bez našej prítomnosti, a to musí stačiť. Farba a štruktúra, kompozícia, ktorá dáva šancu neustále v nej niečo hľadať a nachádzať.

Hľadanie a nachádzanie nadväznosti

Maliar vo svojich obrazoch zachytáva sekundy prúdiaceho vzduchu, chvenie neviditeľného pohybu ranných oparov brieždenia, priesvitné kvapôčky rosy, pomalé plynutie mrakov, záblesky vychádzajúceho slnka, štruktúry dňa aj noci… hĺbku všadeprítomného priestoru, jeho krásu aj magické tiene, nástrahy a prepadliská, ktoré driemu v jeho neprebádaných zákutiach.
Nie je pravda, že divák má porozumieť autorovi. Má sa cez dielo pokúsiť porozumieť sám sebe. Ľudská prítomnosť osobitých obrazových postáv dodáva fantazijnému priestoru konkrétnu podobu, charakter a výraznú emóciu. Molekuly imaginárneho vzduchu tvoria štruktúrované zdrapy farebného plášťa, spod ktorého vychádza príbeh.
Štefan Polák dokresľuje: „Pokúšam sa prejsť súradnicami času až do najhlbšej minulosti. Autorská licencia mi dovoľuje vnímať a prežívať deje dávno i nedávno minulé, v snahe pochopiť čo-to z myšlienkových pochodov, po ktorých okrem zachovaných artefaktov zostalo už len chvenie vzduchu, do ktoréhosa opieram, kráčajúc touto krajinou.“
Poetickú imagináciu pestrých farebných škvŕn, poznačenú enigmatickým napätím, strieda fantazijný realizmus s náznakom zvieracej aj ľudskej prítomnosti. Ženská krása, krehkosť a čistota existujú spolu s mužskou múdrosťou a predvídavosťou v jednote splynutia dvoch energií, jin a jang, minulos s budúcnosťou, ktoré tvoria celok, harmóniu, súzvuk. Ľudská tvár nadobúda podobu pravekého živočícha (Jašterička), kontrastujúceho s odhalenou nahotou ženských tiel, spomienok, vízií, túžob a snov, prameniacich v archetypálnej pamäti ľudstva.

Dialóg so sebou

Autor vo svojich obrazoch vedie dialóg sám so sebou, trpezlivo striehne na tajomné prostredie trinástej komnaty, do ktorej vstupuje s tichou radosťou, odľahčený od všetkých konkrétnych dejov a situácií. Tvary očí a pohľady tvárí svedčia o absolútnom vnútornom stotožnení so sebou samým, s harmóniou bytia v priestore a čase. Výrečná symbolika sviežich farieb definuje stupnicu emócií a aktuálnosť myšlienkových spojení. Spleť vlniacich a zvíjajúcich sa farebných lián, žilovito plasticky vystupujúcich na povrch plátna, dodáva myšlienke pulz skutočného života. Zdá sa, že stačí povedať čarovné slovo a z obrazu sa vynorí celá ľudská bytosť: vstúpi do reálneho života a opäť sa potichu vráti do spleti farebných sietí, visiacich koreňov, nezbedných pavučín, rozliatych škvŕn, do tajomných šifier farebnej „mapy“ obrazu Terra inCognita.
Štefan Polák je asi jediný z našich výtvarníkov, ktorý nenápadne a možno aj podvedome vkladá do obrazov svoju bezprostrednú prítomnosť. Akoby on sám bol obrazom, akoby cez obraz neustále hľadal a nachádzal sám seba, svoju podstatu a poslanie.
Postavy, portréty, dokonca aj náznaky týchto postáv sú vlastne útržkami jeho reálnej existencie. Zo svojich obrazov vystupuje alebo do nich vstupuje tajomne, potichu, krok za krokom. Magickou príťažlivosťou gesta, pohľadu, výrazu zobrazeného na plátne necháva premýšľať o obsahu deja, ale aj o sebe, čím ostáva s divákom neustále v permanentnej vizuálnej a myšlienkovej komunikácii.

Pohyb zadržaný v plastikách

Okrem maľby sa majster Polák úspešne venuje i sochárskej tvorbe v technike bronzu. V jeho plastikách sa odohráva pohyb. Vnútorný svet nadobúda trojdimenzionálny priestor a zároveň sa ho zdanlivo vzdáva. Umelec postupne odoberá jednotlivé vrstvy, odovzdáva ich univerzu, vesmírnemu priestoru, ktorý nás obklopuje. V celistvej sochárskej podobe ostáva odtlačok autorovej tváre, výraz či úškľabok klauna, zamyslené čelo filozofa alebo detail krásneho ženského tela. Je to neustále pulzujúce „theatrum mundi“, kus pravdivej emócie, ktorá ostala zhmotnená v čase, v sekunde sledu ďalšieho nového gesta…

 

Obraz je sen, ktorý bdie – je to okno do vesmíru duší.

Autor pri tvorbe doslova „objavuje“ vlastné sochy, ktoré vytvára už s tým vedomím, že ich ľudia nájdu aj o tisíc rokov – a vtedy budú ešte krajšie ako dnes. Nenecháva si pritom ujsť pocit, že práve on je ich prvým objaviteľom. Preto ich vytvára tak, akoby boli už teraz poznačené časom. Deformuje vymodelované tvary, uberá hmotu, ktorú detailne tvaruje a stláča, aby pôsobila ešte staršie či vráskavo zvädnutejšie, takmer ako vykopávka poznačená eróziou vody (alebo iných živlov), nánosmi hliny, pod ktorými ležala zabudnutá. Zároveň dáva do kontrastu neporušenú, až panensky čistú krásu; vytrvalo brúsi a leští miesta prekypujúce životom a tvarovou dokonalosťou, aby zdôraznil pod povrchom ukrytú eruptívnu energiu a vyjadril jej pretrvávanie do budúcnosti. Akoby veril, že to podstatné prežije všetky pohromy a utrpenia. Alebo sa snaží oslobodiť myšlienky, postavy, zvieratá a city z daných možností hmotných materiálov, hľadá pod povrchom poklady tvarov, ktoré sú večné, pravdivé a očarujúco charizmatické… Nechýba ani spätná vášeň a citová extáza, vzplanutia a výkriky radosti, údivu a vďaky za jeho citlivé ruky so zmyslom pre krásu, nehu a ušľachtilosť ducha. Toto všetko sa dá vyčítať z pier krásnej Nefertiti, ale aj zo zvráskavených tvárí mysliteľov, filozofov, lekárov, bojovníkov, vizionárov, prorokov, kráľov aj svätcov (Noe, Biatek, Asklepios, Don Quijote, Paracelsus, Quasimodo, Ján Krstiteľ, Jeden z vás ma zradí).

Ovocie poznania

Desaťročia tvorivých skúseností zhŕňa Štefan Polák do myšlienky: „Tvorba je záhadný stav duše, ovláda nás a determinuje výsledok, ktorý by mal byť prekvapením i pre samotného autora. Je to práca a večné hľadanie.“
Nuž, umelec je niekedy ako kúzelník. Načieraním do minulosti dáva podnet a šancu prítomnosti lepšie pochopiť podstatu ľudského bytia a súčasne ukazuje cestu nového vývoja vzťahov, emócií, citov a konaní. A v tomto zdanlivom chaose nachádza svetlo na konci tunela.

Výstavy a ocenenia

Štefan Polák má na konte množstvo kolektívnych a vyše 50 individuálnych výstav doma (Bratislava, Trnava, Nitra, Košice, Trenčín, Partizánske, Čunovo a ďalšie) i v zahraničí (Česko, Maďarsko, Rakúsko, Švajčiarsko, Nemecko, Francúzsko, Taliansko, Španielsko, Portugalsko, Belgicko, Bulharsko, Švédsko, Veľká Británia, Izrael, Japonsko, USA, Mexiko a inde). Jeho diela sú v galerijných i súkromných zbierkach mnohých krajín.
Získal ceny a uznania domácich i medzinárodných porôt a s mnohými umelcami nadviazal hlboké umelecké aj ľudské kontakty. Z posledných ocenení: Pamätná medaila Cyrila a Metoda (za prínos v oblasti umenia, 2013), Identifikačný kód Slovenska (za výnimočný prínos pre kultúru, 2017), Cena Spolku výtvarníkov Slovenska (za výnimočný prínos v oblasti umeleckej tvorby, 2017).

(Zdroj GoodWill; Foto: Valéria Nagyová; Pripravila: red.)