Liečba rakoviny hrubého čreva a konečníka

Bratislava, Admin – Slovensko patrí medzi krajiny s najvyšším výskytom rakoviny hrubého čreva a konečníka  vo svete! Na Slovensku je zhubný nádor kolorekta druhým najčastejším zhubným nádorom – vo výskyte aj v počte úmrtí na toto ochorenie.

Ing. Jana Pifflová Španková, prezidentka OZ Europacolon Slovensko a Mgr. Patrik Herman, ambasádor OZ Europacolon Slovensko – „NIE RAKOVINE“.

Počet novozistených prípadov (incidencia) stále stúpa a odhad pre rok 2018 je 5004 nových prípadov. Tento počet sa stále zvyšuje napriek tomu, že rakovine hrubého čreva sa dá predísť prevenciou a ak sa zistí včas, je dobre liečiteľná.  Podľa pacientskej európskej organizácie Europacolon je  zarážajúce, že napriek tomuto alarmujúcemu stavu Slovensko stále nemá národný skríningový program.

Žiaľ, až 25 % pacientov s kolorektálnym karcinómom je diagnostikovaných v štádiu metastatického ochorenia (mKRK), s päťročným prežívaním predstavujúcim 10 percent.

Úmrtnosť pacientov s KRK v posledných 15 rokoch vďaka pokrokom v diagnostike a liečbe poklesla, napriek tomu je alarmujúca. Prežívanie pacientov s metastatickým karcinómom kolorekta liečených v prvej línii sa predĺžilo v posledných rokoch zo 6 mesiacov až na dva roky, na rozdiel od prežívania pacientov s metastatickým karcinómom hrubého čreva liečených v tretej a vyššej línii, kde je prežívanie kratšie ako  rok avšak pacienti sú v dobrom výkonnostnom stave a dostupnosť liečby môže predĺžiť celkové prežívanie  a zachovať kvalitu života. V tak vzniká nenaplnená medicínska potreba po dostupnej liečbe.

Liečba kolorektálneho karcinómu závisí od umiestnenia nádoru, jeho veľkosti, prítomnosti metastáz, celkového stavu pacienta, veku a ďalších faktorov. KRK je v súčasnosti najlepšie liečiteľným typom rakoviny tráviaceho systému. Vo všeobecnosti sa používa chirurgická liečba, rádioterapia, konvenčná chemoterapia a cielená terapia. Liečba sa v súlade odbornými európskymi odporúčaniami ESMO delí na viacero línií liečby, ktoré však nekopírujú štádiá ochorenia. Liečba v každej línii má potlačiť ochorenie a zabrániť jeho rozvoju.  V prvej a druhej línii liečby je k dispozícii množstvo liečebných chemoterapeutických režimov a niekoľko druhov cielenej terapie. Za hlavné príčiny poklesu úmrtnosti pacientov liečených v 1. a 2. línii v posledných 15 rokoch sa považuje zavedenie nových chemoterapeutík, biologickej terapie, personalizovaný prístup pri výbere jednotlivých liečebných možností a tiež zavedenie multidisciplinárneho prístupu k liečbe.

Vo všeobecnosti sa u novodiagnostikovaných, predtým neliečených pacientov s metastatickým kolorektálnym karcinómom používa konvenčná chemoterapia a cielená terapia. Kým prvá a druhá línia liečby sú pomerne jasne definované, nasledujúce línie liečby sú už menej jasné. V súčasnosti sú u pacientov v tretej a ďalšej línii možnosti liečby výrazne limitované. Nové liečivá v ďalších líniách nie sú dostupné, a preto títo pacienti dostávajú opakovanú terapiu liečivami z prechádzajúcich línií, alebo podpornú liečbu. Do tretej línie liečby sa  pritom dostane až 30 percent pacientov! Dopyt po nových liečebných postupoch však zostáva neuspokojený a prognóza týchto pacientov s metastatickým kolorektálnym karcinómom  je nepriaznivá.  V súčasnosti ich prežívanie dosahuje priemerne jeden rok. Je tu nenaplnená medicínska potreba – potrebné sú teda nové terapeutické možnosti. V roku 2016 bola v EÚ zaregistrovaná nová chemoterapeutická liečba s inovatívnym mechanizmom účinku a dokázanou účinnosťou so zlepšením celkového prežívania a oddialením progresie ochorenia u pacientov v pokročilých (tretia, štvrtá) líniách metastatického kolorektálneho karcinómu, ktorí sú už často rezistentní na predchádzajúcu chemoterapiu. Táto liečba bude v r. 2018 podliehať prehodnocovaniu žiadosti o úhradu z verejného zdravotného poistenia.

Nová liečba môže pacientom v 3. a 4. línii priniesť zníženie rizika úmrtia o 32 % a zníženie rizika progresie ochorenia o 52 %. Ide o perorálnu chemoterapiu s inovatívnym duálnym mechanizmom účinkom, ktorá zastaví ďalšie delenie rakovinovej bunky. Rozdiel v mechanizme účinku prináša nové možnosti v liečbe. Účinkuje aj u pacientov, ktorí už sú odolní voči predchádzajúcej chemoterapii. Nová liečba teda signifikantne predlžuje celkové prežívanie pacientov v 3. a 4. línii liečby a signifikantne predlžuje prežívanie bez rozvoja ochorenia. Vďaka perorálnemu podávaniu pacienti môžu užívať liečbu v pohodlí domova. Má bežné nežiaduce účinky pozorované pri chemoterapii, ktoré sú ľahko zvládnuteľné. Vďaka zlepšeniu prežívania a zachovaniu výkonnostného stavu liečba umožní pacientom prežiť viac chvíľ, na ktorých záleží.

Liečba karcinómu hrubého čreva, najmä v pokročilých štádiách, je často hrou o život. Pacienti však v nej nie sú osamotení, ich spoluhráčmi sú lekári a rodina.  Iba spoločne môžu dosiahnuť úspech a mať nádej na ďalšie dobré dni, kedy pacienti môžu byť so svojou rodinou. Hoci pacienti s metastatickým karcinómom majú chronické ochorenie a liečbu už potrebujú počas celého života, vďaka nej môžu žiť kvalitnejšie, bez vážnych zdravotných obmedzení či bolestí.

Dôvera sa nedá vynútiť, iba získať

Pán Július (68) tvrdí, že keď v roku 2015 prišiel do ambulancie onkológa MUDr. Štefana Pörsöka, mal zlé výsledky testov, bol vychudnutý a cítil sa mizerne. Ako však hovorí, jeho lekár ho dal dokopy a vďaka podpore manželky na chorobu ani nemyslí.

Keď Július hodnotí svoj postoj k liečbe, bez zaváhania vyhlási: „Ja som som výborný pacient.“ Onkológ Štefan Pörsök mu však s úsmevom dáva za pravdu: „Väčšia šanca na úspech liečby je vtedy, ak je pacient pozitívne naladený a nepodlieha úzkosti a zbytočným obavám. Oznámenie vážnej diagnózy je náročná situácia v živote pacienta, ale ak verí svojmu lekárovi, spolu dokážu nájsť optimálnu liečbu a vybudujú si vzájomný vzťah. Dôvera pacienta sa však nedá vynútiť, dá sa iba získať. Pri liečbe sa učíme navzájom, hľadáme si spoločnú cestu. Pre mňa je to vždy lekcia pokory. Bez pacientovej snahy by som nedosiahol nič. Vždy hovorím, že liečba je najmä o tom, čo sa odohráva v hlave.“ Pán Július sa pridáva: „Ak by som pánovi doktorovi neveril, nemohol by som sa u neho liečiť.  Keď som k nemu prvý raz prišiel, bol som doslova troska. Bol som veľmi chudý,  mal som zlé výsledky testov, cítil som sa mizerne a v ruke som držal papiere z chirurgie, že môj nález nie je možné operovať. On ma však dal dokopy. Trpezlivo mi všetko vysvetlil a hneď na začiatku zrušil prísnu diétu, ktorú som si sám naordinoval. Pil som cviklovú šťavu, manželka mi všetko pripravovala na vode. Vysvetlil mi, že ak mám vydržať náročnú liečbu, musím jesť výživné a ľahko stráviteľné jedlo. Priznám sa, že aj ja som si zo začiatku „googlil“ informácie o svojej diagnóze, ale dnes viem, že to bolo zbytočné. Google ma nevidí každý mesiac v ambulancii.  Pomôcť mi môže iba môj lekár.“

Varovala ho bolesť

Pán Július  v auguste 2015 spadol na dvore z rebríka. Bolesti chrbta sprvu pripisoval úrazu, postupne ho však začali bolieť aj boky. „Keď bolesť neprechádzala ani po liekoch, šiel som k lekárovi. Ten ma poslal na sono brucha a už tam bolo vidieť mnohopočetné metastázy na pečeni,“ spomína. Pred Vianocami  sa ocitol v nemocnici, kde mu urobili podrobné vyšetrenia a zistili metastázy aj na ďalších orgánoch. Jeho manželka Libuša bola prvá, kto sa dozvedel zlé správy. „Nevšimla som si, že by sa manžel mal zle, sťažoval sa však na bolesti chrbta, čo u neho nebolo zvykom. Aj preto som sa ho snažila dostať ho k lekárovi. Diagnóza – rakovina hrubého čreva v pokročilom štádiu – to bol samozrejme obrovský šok.  Ale hoci som spočiatku mala veľké obavy a snáď by som ho bola chcela aj ofukovať, môj manžel nie je typ muža, ktorý by to dovolil. Ľútosť by mu určite neurobila dobre.“ Pán Július pritakáva: „Ja som skrátka flegmatický cynik.“ Jeho manželka sa zasmeje a nežne ho chytí za rameno: „V skutočnosti je veľmi citlivý a hoci to nedá na sebe znať, veľa vecí prežíva vo svojom vnútri.“ Ochorenie sa ohlásilo po dvoch tragických úmrtiach mladých ľudí v ich rodine, ktoré sa stali v krátkom čase. Dovtedy sa Július cítil zdravý. „ Chodil som na preventívne prehliadky, robil som si testy na okultné krvácanie, vždy s negatívnym výsledkom. Na kolonoskopii som nikdy nebol, hoci môj otec zomrel ako 80-ročný na rakovinu hrubého čreva. Myslel som však, že ak sa táto choroba u mňa ohlási, bude to tiež v neskoršom veku. Prekvapilo ma to, ale hneď som vedel, že sa nevzdám. A moja žena zase vedela, ako ma má podporiť.“

Kus energie

Aj MUDr. Pörsök tvrdí, že prílišná starostlivosť, a najmä ľútosť, pacientovi skôr uškodí ako pomôže. „Veľmi dôležitá je fyzická aj psychická podpora členov rodiny. Ale pacient by mal mať možnosť aktívne pristupovať k svojej liečbe a mať slobodu v rozhodovaní. Ak ho ochorenie zásadne neobmedzuje, potrebuje sa vrátiť do bežného života. Zlé je, ak ho ľudia z jeho okolia ľutujú, a tak sa k nemu aj správajú. Pretože to mu vtláča akúsi stigmu chorého človeka a bráni mu to prežívať svoj život tak, ako si to predstavuje on a ako je to pre neho dobré .“

Dnes, aj napriek vážnemu počiatočnému stavu, je ochorenie pána Júliusa stabilizované. Pravidelne každé tri týždne chodí na kontroly, berie chemoterapiu kombinovanú s biologickou liečbou a cíti sa dobre. „A aj dobre vyzerá,“ hodnotí zdravotný stav svojho muža pani Libuša. „Každý mesiac chodí na týždeň na dedinu k svojej 92-ročnej mame a tam veľa pracuje. Pochopila som, že fyzickú prácu potrebuje, aby sa cítil psychicky dobre. Aj teraz doma prerába spálňu a predsieň. A robieva takú štrúdľu, že ja by som takú urobiť nedokázala. Donesie si konferenčný stolík z obývačky do kuchyne a ťahá cesto. Aj výborne varí, keď sa mu chce,“ prezrádza s úsmevom o svojom manželovi. „Vieme, že jeho ochorenie je vážne, medzi kontrolami však naň ani nemyslíme,“ tvrdí.  MUDr. Štefan Pörsök počúva rozprávanie manželov o spoločných chvíľach, na ktorých im záleží. O tom, ako dlhodobá úspešná liečba Júliusovej choroby priaznivo ovplyvňuje ich každodenný život.

Sme na jednej lodi

Lenka a Marcela sa pred ochorením nepoznali. Obe majú za sebou náročnú liečbu a dnes spoločne pomáhajú pacientom, ktorí ju práve podstupujú. Na onkologickom oddelení košickej nemocnice sa stretávajú aj s MUDr. Zuzanou Pribulovou. Onkologička často posiela dobrovoľníčky priamo k lôžkam tých, ktorí potrebujú od nich počuť: “My sme to prežili.“

Lenka aj Marcela sršia dobrou energiou. Obe sa rady smejú a milujú tanec. Často majú spoločné služby v košickej poradni organizácie Europacolon pre pacientov. Pred ochorením sa vôbec nepoznali. Aj s diagnózou bojovali každá sama, so svojou rodinou a priateľmi. Svoje príbehy navzájom poznajú len z rozprávania. „Padli sme si do oka,“ tvrdí Marcela. „Myslím, že sa s Lenkou vhodne dopĺňame. Keby mi niekto kedysi povedal, že ja raz budem ako dobrovoľníčka pomáhať iným onkologickým pacientom, zaťukala by som si na čelo. Bola som utiahnutá, nezverovala som sa iným ľuďom so svojim ťažkosťami. Žila som v manželstve s alkoholikom, za manžela som sa hanbila a roky som denne bojovala s obrovským stresom. Okrem toho som mala hrozný strach z lekárov. Vždy som prosila mamu, aby ona zavolala do ambulancie kvôli výsledkom a do nemocnice som šla so stiahnutým žalúdkom aj na obyčajné odbery. Keď som dostala rakovinu, všetko sa zmenilo. Zrazu som sa nebála,“ rozpráva Marcela. Prijala správu, že jej krvácanie z konečníka spôsobil zhubný nádor a nastúpila na operáciu. „Choroba prišla vtedy, keď som si myslela, že najväčší stres mám už za sebou. Manžel bol kvôli zdravotným ťažkostiam v domove dôchodcov, syn doštudoval, hovorila som si, že zrekonštruujem byt a budem sa venovať sama sebe. Stihla som vymeniť podlahy a kúpiť sedačku. A potom sa to začalo sypať,“ konštatuje sympatická bývalá učiteľka.

Môže to byť lenivosť

V podobnom období života zastihlo ochorenie aj Lenku. „Mala som 48 rokov, po rozvode som začala žiť s novým partnerom, deti skončili školy, chystala som sa konečne si užiť pokoj,“usmieva sa dnes nad svojimi vtedajšími plánmi.  V tom čase sa však už dlhšie sa  necítila dobre. „Priberala som a bola som veľmi unavená. Uvažovala som, že by to mohla byť štítna žľaza. Keď som na sestrinej 50-ke zistila, že nevládzem zatancovať jediný tanec, vybrala som sa k svojmu lekárovi. Skonštatoval, že v mojom veku to už môže byť aj lenivosť a zobral mi krv,“ hovorí Lenka. O dva dni prišli výsledky a ona musela okamžite nastúpiť do nemocnice. „Mala  som hemoglobín ledva na prežitie. Prvé výsledky vyšetrení ukázali, že mám niečo na pečeni. Potom mi urobili kolonoskopiu a zistili mi nádor na hrubom čreve. Metastázy na pečeni sa nedali operovať, boli nevhodne umiestnené.  Pamätám sa, ako som prišla k docentovi na onkológiu a ten sa ma opýtal, či viem, čo mi je. Vonku som si čítala správu a emócie sa spustili úplným prúdom. Asi každý z nás si to potrebuje „odrevať“. Nezabudnem, čo mi docent povedal- že chrípka sa lieči dva týždne a rakovina dva roky, aby som bola trpezlivá. Tým som sa potom riadila, neriešila som, že mám štvrté štádium ochorenia, nezaoberala som sa prognózami,“spomína Lenka. Chemoterapia jej spočiatku nezaberala, potom však  liečba začala účinkovať a mohli jej operovať aj metastázy na pečeni. „Bola som taká šťastná, že to zlé je z tela preč, že tri týždne po operácii som bola s prelepeným bruchom na výlete v Prahe,“ smeje sa Lenka. Dnes je stabilizovaná  už takmer sedem rokov. Túžila sa dočkať aspoň jedného vnúčatka, dnes má tri.  Keď ju oslovili, aby šla medzi dobrovoľníkov organizácie Europacolon, neváhala. „Študujem na univerzite tretieho veku psychohygienu a na mnohé problémy pacientov sa dnes viem pozrieť aj z tohto hľadiska.  Ja som bola často zbytočne hrdinkou. Moji blízki zo zlých správ o mojej diagnóze kolabovali a ja som plakala do vankúša, aby som ich nezaťažovala ešte aj svojím trápením. Dnes povieme pacientovi, ktorému je do plaču,  čo by som kedysi chcela počuť ja- vyplačte sa, to vás očistí. Dajte to zo seba von. Pomôže vám to.“

Do nemocnice s pokojom

Marcelino ochorenie sa spočiatku zdalo byť oveľa miernejšie než v Lenkinom prípade. „K lekárovi ma paradoxne dostal práve manžel. Bola som u neho na návšteve v domove dôchodcov a úplne bledá som vyšla z WC, pretože som veľmi krvácala.  Okamžite mi vybavil prehliadku. Nádor bol zhubný, ale lekári vraveli, že malé nádory ako bol môj, nezvyknú veľmi krvácať. Po operácii som šla na onkológiu. Nebol nutný vývod, zdalo sa, že liečba bude jednoduchá. Pamätám si, ako sa ma lekár pýtal, či sa teším domov.  Nevedela som, čo mu mám povedať. Žiadnu radosť som necítila. A v noci mi prasklo hrubé črevo,“ hovorí Marcela o dramatickom zvrate v svojom zdravotnom stave. Nasledovali ťažké tri mesiace v nemocnici, vývod, niekoľko operácií. Potom 28 ožiarov a chemoterapia. „Pamätám si, že som si po každom ožarovaní napísala do kalendára „Hurá!“. Zlyhávali mi obličky, musela som chodiť aj na infúzie. Bolo to naozaj náročné. Vtedy som bola úplne na dne,“ priznáva Marcela. Aj ona však liečbu zvládla  a dokonca sa vrátila na desať hodín týždenne do školy. „To mi veľmi psychicky  pomohlo a keď som sa dozvedela o možnosti byť dobrovoľníčkou v Europacolone, veľmi rada som sa k nim pridala. Hoci to znie zvláštne, dnes si myslím, že moje ochorenie bolo Božím darom. Bola to akási výzva, aby som sa zmenila a otvorila sa voči ľuďom. Dnes idem k pacientom do nemocnice s pokojom a cítim veľké zadosťučinenie z toho, že môžem pomáhať.“

Nájdu v sebe odhodlanie

Obidve ženy okrem toho, že pôsobia v košickej nemocnici v pacientskej poradni, chodia aj k priamo posteliam pacientov na oddelenie. „Väčšina z nich je spočiatku nedôverčivá. Keď sa však predstavíme a povieme, že sme bývalé pacientky, začnú vnímať, čo hovoríme.  Mnohí sa nás potom opýtajú, ako to bolo s nami. Keď si vypočujú náš príbeh, vidíme na nich, že nám uverili. Zrazu si uvedomia, že sme na jednej lodi a v očiach im zasvieti nádej.  Zistia, že my sme to prežili a hoci nad každým z nás visí otáznik, či sa choroba nevráti, už niekoľko rokov sme v stabilizovanom stave. Nikto nerozumie pacientovi lepšie ako človek, ktorý si prešiel rovnakou ťažkou cestou,“ tvrdí Lenka. To isté si myslí aj onkologička MUDr. Zuzana Pribulová. Hoci Lenku ani Marcelu v minulosti neliečila, dnes tvoria jeden tím. Práve ona dobrovoľníčky často posiela priamo za konkrétnymi pacientmi, o ktorých si myslí, že potrebujú povzbudiť a dodať nádej. „Pacienti sa ma často pýtajú, ako budú psychicky znášať liečbu, čo ich presne čaká. A ja im musím odpovedať, že neviem, pretože nemám rovnaký zážitok. Myslím si, že je skvelé mať pri sebe niekoho, kto liečbu už zvládol a kto dokáže toho pacienta ľudsky úplne pochopiť,“ rozpráva lekárka. Často sa podľa nej stane aj to, že lekár pri rozhovore s pacientom nezodpovie všetky jeho otázky. „Či už kvôli nedostatku času, alebo jednoducho preto, že sa v rozhovore neobjavia. Práve vtedy môžu byť dobrovoľníci sprostredkovateľmi komunikácie. Môžu rozptýliť pochybnosti pacienta, alebo mu poradiť ako a čo sa lekára spýtať, aby dostali odpovede, ktoré potrebujú,“ tvrdí MUDr. Pribulová.  To, že dobrovoľníčky chodia priamo za pacientmi na oddelenie, považuje za veľkú výhodu. „Ak vidím, že pacient potrebuje spoluúčasť dobrovoľníkov a pošlem ho do pacientskej poradne, často tam nejde. Mnohí si myslia, že sa v poradni nemajú čo dozvedieť. Akoby si nechceli pripustiť, že bez pomoci len ťažko zvládajú náročné emócie súvisiace s chorobou. A zrazu po jednej návšteve pri lôžku na nich vidíme nádej a odhodlanie liečiť sa, ktoré predtým v sebe nevedeli nájsť. A to je ten najlepší predpoklad, aby mohli liečbu úspešne zvládať.“

Chcem žiť pre svoje deti

Ľudovítovi (43) diagnostikovali metastatický karcinóm hrubého čreva a konečníka v najťažšom období jeho života.  Dnes bojuje s ochorením už piaty rok, tretí rok berie biologickú liečbu a čaká ho tretia operácia metastáz v pečeni.  Odvážne tvrdí, že musí žiť ďalej pre svoje deti. Vo svojej hre o život však nie je sám.  

Keď Ľudovít spomína na okolnosti, počas ktorých mu lekári zistili vážne ochorenie, trasie sa mu hlas.  Bolo to v septembri 2013, presne rok po tom, ako sa tragicky zmenil celý život jeho i detí.  „Stalo sa to, keď sme sa vracali z dovolenky v Bulharsku. V tom aute sme boli všetci štyria. Ja, moja manželka Marieta aj naše dve deti. Havarovali sme v Srbsku, a moja žena to neprežila. Ja som šoféroval,“ hovorí Ľudovít o začiatku nočnej mory.  „Bol som kamionista, stále preč z domu a zrazu som sa sám staral o 4-ročného syna a 9-ročnú dcéru. Nevedel som nič – prať, žehliť ani variť. Netušil som, kde máme účty, ani ako sa platia. Zdalo sa mi, že na svoj život dívam zvonku. Bol som ako robot, snažil som sa len, aby deti boli najedené a v poriadku. Či som vtedy myslel na svoje zdravie? To bolo asi to posledné, o čo som sa v tom čase staral,“ konštatuje Ľudovít.  Rakovina hrubého čreva a konečníka sa už v jeho rodine predtým objavila. Zomrel na ňu jeho otec krátko pred päťdesiatkou, mama podľahla rakovine prsníka. „Ja viem, čo dokáže rakovina, zažil som to pri oboch rodičoch. Dva roky pred nehodou som bol na preventívnej kolonoskopii. Nebolo to príjemné a pravdupovediac, nechcel som si to už zopakovať. Navyše, lekár mi vtedy povedal, že nález bol v poriadku a stačí prísť až o päť rokov,“ vysvetľuje Ľudovít, prečo ignoroval vážne ťažkosti so stolicou, ktoré začal mať pár mesiacov po nehode. „Keby som mohol vrátiť čas, určite by som na kolonoskopiu šiel. Radšej desať minút nepríjemných pocitov, ktoré sa dajú vydržať, ako byť chorý 365 dní v roku. To by som odkázal každému, kto váha, či ísť s takýmito problémami k lekárovi,“ hovorí dnes.  Spočiatku si myslel, že má len dlhodobú zápchu spôsobenú stresom, jeho ťažkosti sa však stupňovali.  Obvodný lekár mu odporúčal preháňadlá. „Časom už ani tie najsilnejšie nezaberali, stolica mi vôbec neodchádzala. Mal som silné bolesti brucha, potom som dostal aj horúčky. Skončil som na pohotovosti a odtiaľ som sa dostal priamo na operačný stôl,“ spomína  Ľudovít.  Jeho život bol v akútnom ohrození, nádor vypĺňal takmer celé hrubé črevo a hrozilo, že ho prederaví. Ďalšie vyšetrenia ukázali aj metastázu na pečeni, ktorú bolo potrebné tiež vybrať. Žiaľ, po troch mesiacoch sa napriek zabezpečovacej chemoterapii objavili dve nové a bolo treba znovu operovať.

Najsilnejšia motivácia

Ľudovíta celou onkologickou liečbou sprevádza MUDr. Juraj Detvay z Fakultnej nemocnice v Nitre.  Ich spoluprácu považuje aj po rokoch za bezproblémovú.  „Veľmi dôležitá medzi lekárom a pacientom je vzájomná dôvera. Pán Ľudovít vždy prijímal naše rozhodnutia, spoľahol sa na náš úsudok, nechal si vysvetliť potrebné fakty a  dodržiaval liečbu. Už keď vošiel do týchto dverí, bolo mi jasné, že toto je človek, ktorý chce žiť. Niekedy prichádzajú aj pacienti, ktorí sa vedome či nevedome nechcú liečiť a rezignujú na život. Vtedy je komunikácia aj liečba veľmi ťažká,“ konštatuje onkológ. „Pán Ľudovít sa však vždy snažil urobiť presne to, čo sme mu navrhli. Už tri roky dochádza každý týždeň na biologickú liečbu. Hoci je to určite časovo aj finančne náročné, naozaj disciplinovane chodí do nemocnice. Len ak nám pacient dôveruje, máme šancu spoločne pokračovať v liečbe a udržiavať ho v dobrom stave,“ hovorí lekár. Pán Ľudovít sa pridáva: „Ak by to bolo potrebné, chodil by som sem aj každý deň. Má to zmysel, ďalšie metastázy na pečeni sa mi objavili až po troch rokoch. Začiatkom apríla ma čaká operácia a pokračujeme v liečbe. Nevzdám to! Pre mňa je dôležitá každá jedna chvíľa. Ja musím žiť pre moje deti,“ hovorí odhodlane Ľudovít.

Znovu bude lepšie

Ľudovítovou oporou je jeho krstná mama Mária. Je sestrou jeho mamy a sama bola kedysi onkologickou pacientkou.  „Ľudka obdivujem, pretože sa po smrti manželky naučil všetky domáce práce a vzorne sa stará o deti. Pomáham mu aj v domácnosti, chodievala som mu po časenky do nemocnice, keď on musel ráno odviezť deti do školy,“ vyratúva krstná mama. Je presvedčená, že rozhodujúca pri liečbe je psychika a podpora najbližších. „Snažím sa najmä dodávať mu energiu a silu v dňoch, keď sa necíti dobre. Vždy sa chce čo najskôr pozbierať a postaviť sa opäť na nohy. Práve vtedy potrebuje odo mňa počuť, že po ťažkých chvíľach bude opäť lepšie.“  Ľudovít sa snaží žiť svoj život naplno aj napriek chorobe a pred vážnym chirurgickým zákrokom, ktorý ho čaká, opäť zdôrazňuje svoje odhodlanie vydržať a žiť ďalej. „Nedávno som pomáhal stavať susedovi plot. Keď vládzem, chodíme sa spolu s deťmi lyžovať, robíme spolu úlohy, varím im večeru. Najviac sa teším z takýchto chvíľ. Cítim sa dobre, neschudol som a nie som zoslabnutý. Ideme ďalej, kým to len bude možné. Záleží mi na každom okamihu.“

(Zdroj: Erika Zimanová, Accelerate; Pripravila: Valéria Nagyová)

Zanechajte nám Váš dotaz

Vaša emailová adresa nebude publikovaná


*